Závet kardinála Ruiniho: „František opäť otvoril rany“
Závet kardinála Ruiniho je osobnou reflexiou nad jeho životom, v ktorej ďakuje Bohu za svoju rodinu, povolanie a službu v Cirkvi.
Viac ako 90 % viet je napísaných v prvej osobe jednotného čísla, pričom slovesá ako ringrazio („ďakujem“), confesso („vyznávam“), ho cercato („snažil som sa“) a sono stato („bol som“) robia z Ruiniho gramatický subjekt takmer v každej vete. Závet poskytuje podrobný popis jeho rodinného života, práce kňaza a biskupa, spolupráce s inými a jeho verejného významu. Súcitné vnímanie jeho častého používania zámen v prvej osobe (ja, mňa, môj, moje) by mohlo naznačovať, že duchovné závety tradične patria k autobiografickému a introspektívnemu literárnemu žánru.
Najlepší je ten odsek, ktorý sa najmenej zameriava na neho samého a zaoberá sa pontifikátom pápeža Františka: „Musím sa priznať, že sa nachádzam v stave nepokoja, určite nie z osobných dôvodov, ale preto, že sa mi ťažko chápu určité smerovania, ktoré mi pripadajú ako opätovné otváranie rán, ktoré sa po koncile len s ťažkosťami zahojili. Pokorne prosím Pána, aby ma vnútorne presvedčil, že Cirkev je Jeho a že On sám sa o ňu stará, nad rámec našich ľudských pohľadov.“
Duchovný testament Camilla Ruiniho
Vďaka a prosba o odpustenie od Boha a od mojich bratov a sestier.
V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Ďakujem Ti, Pane, za dlhý život, ktorý si mi dal, za to, že si ma urobil kresťanom, za povolanie ku kňazstvu a za moje mnohé roky ako kňaza a neskôr ako biskupa. Ďakujem Ti za to, že som bol a stále som tak veľmi milovaný – mojimi rodičmi Francescom a Iolandou, mojou sestrou Donatou, mojimi starými rodičmi Idelbertom a Mariou a mojím strýkom Guidom, s ktorým som žil: ich láska mi počas celého života dodávala silu a istotu. Ďakujem Ti za moju druhú babičku Emmu, za tetu a strýka Riccarda a Tinu, za môjho bratranca Carla a jeho manželku Carlu, ako aj za mojich ďalších príbuzných. Ďakujem Ti za to, že ma s takou oddanosťou milovala a starala sa o mňa moja najvernejšia Pierina, a že ma s veľkou veľkorysosťou miloval a staral sa o mňa môj tajomník Don Mauro, dnes biskup z Tivoli, Mara, ktorá sa rozhodla zostať po mojom boku aj po skončení môjho funkčného obdobia ako kardinálsky vikár, Don Nicola, Angela, Claudiu z CEI a mnohých ďalších mojich spolupracovníkov. A v súkromnom živote mi prejavujú lásku a starostlivosť Palmizia, Sergio a Raffaella.
Ďakujem Ti, Pane, za mojich priateľov v Sassuole, za môjho farára Monsignora Zelinda Pellutiho a za Dona Dina Carrettiho, ktorý ma viedol a sprevádzal pri prijatí môjho povolania ku kňazstvu. Ďakujem Ti za roky formácie na kolégiu Capranica a na Gregoriánskej univerzite, za predstavených, profesorov, spolužiakov a priateľov, ktorých som tam mal, najmä za zosnulého dona Osvalda Ronzona, dona Valeria Massucciho, dona Nicola Battarelliho a dona Nicolina Barru. Ďakujem Ti za moju službu ako kňaza a učiteľa v Reggio Emilia, za mojich biskupov Beniamina Soccheho a predovšetkým Gilberta Baroniho, od ktorého som toľko prijal a naučil sa, a za mnohých kňazov a laikov, mužov i ženy z viacerých generácií, najmä tých, ktorí mi zostávajú najbližší aj dnes: od nich som prijal nie menej, ako som sa snažil dať. Ďakujem Ti za Druhý vatikánsky koncil, za to, že som ho prežil a pomáhal iným prežívať ho s radosťou v Reggio Emilia, a tiež za to, že si mi dal jasnosť a silu postaviť sa proti pokoncilovým odchýlkam.
Potom, Pane, keď mi istá únava hrozila zaťažiť moje kňazstvo, zľutoval si sa nado mnou a k môjmu prekvapeniu a zdeseniu si ma povolal do biskupského úradu: bola to milosť rovnako veľká, ako nezaslúžená, obnova a oživenie môjho povolania. Od tej chvíle sa znásobili tí, ktorí sa modlia za mňa a za moje úmysly, čím vynahrádzajú chudobu mojej vlastnej modlitby. Od tej chvíle som sa v krátkom čase stal verejnou osobnosťou, hoci som sa vždy snažil zostať jednoduchým človekom – v tomto zmysle zostať tým, kým som bol predtým.
Úplne výnimočnou milosťou pre mňa bol Ján Pavol II. Od samého začiatku jeho služby som v ňom videl naplnenie toho, čo som vo svojom vnútri nejasne tušil a na čo už poukázal Pavol VI. uprostred veľkého odporu a nedorozumení. Nikdy som si však nepredstavoval, že sa stanem jedným z jeho priamych spolupracovníkov, čím som bol viac ako dvadsať rokov, od jesene roku 1984, keď sa pripravovala konferencia v Lorete, až do jeho smrti. V Jánovi Pavlovi II. som zakúsil Tvoju prítomnosť, Pane; mohol som na vlastnej koži zažiť jednotu v modlitbe, neoddeliteľnosť modlitby, života a apoštolátu, odvahu viery, ktorá vedie dejiny, a schopnosť milovať a odpúšťať. Z vlastnej viny, Pane, som sa snažil nasledovať jeho príklad v tom, čo vyhovovalo mojim vlastným sklonom, ale oveľa menej v tom, čo by napravilo moje najvážnejšie nedostatky.
Konkrétne, počas dvadsiatich dvoch rokov môjho rímskeho pôsobenia, v CEI aj vo vikariáte, dúfam, Pane, že som nepracoval pre osobné záujmy, ale pre ciele, ktoré mi boli zverené a ktoré som z celého srdca zdieľal: týmto spôsobom som prekonal značný odpor a nepriateľstvo, najmä na začiatku, a to tak v CEI, ako aj vo vikariáte. Uznávam však a priznávam, že som niekedy konal skutočne tvrdo, hoci zvyčajne – nie vždy – pod miernou vonkajšou formou: za to prosím o odpustenie Pána a všetkých ľudí, živých i mŕtvych, ktorým som spôsobil bolesť. Musím Ti však poďakovať, Pane, za ľudí, s ktorými som mal radosť spolupracovať: najmä za Monsignora Giovanniho Battistu Reho a Monsignora Stanisława Dziwisza, tajomníkov CEI Monsignora Dionigiho Tettamanziho, monsignor Ennio Antonelli a Monsignor Giuseppe Betori, rímskym vicariátom Monsignor Remigio Ragonesi, Monsignor Cesare Nosiglia, Monsignor Luigi Moretti, Annick Johnson, Dino Boffo, Sergio Belardinelli, Vittoria Sozziho, zosnulého Monsignora Giuseppeho Cacciariho a kardinála Angela Scolu – ale aj mnohých ďalších, medzi nimi farárov v Ríme a riaditeľov úradov CEI a Vikariátu: s mnohými z nich som zostal v úzkom kontakte.
Teraz som už osem rokov emeritným kňazom a ďakujem Ti, Pane, že si mi dal celý tento čas na prípravu na najvyššie stretnutie s Tebou, ale zároveň Ťa prosím o odpustenie, že som tento čas na tento účel využil tak málo. V skutočnosti som bol doteraz veľmi zaneprázdneným emeritným kardinálom, a to kvôli rôznym úlohám, ktoré som dostal, a predovšetkým preto, že som sa venoval svojej vášni pre štúdium, ktorá vo mne vznikla už v dospievaní a odvtedy je mojou stálou spoločníčkou. Témy, ktoré som si zvolil – Boh a život po smrti – už svojou povahou predurčujú človeka k stretnutiu s Tebou, a tie dve knihy, v ktorých som ich zhrnul, majú byť, hoci skromným, príspevkom k evanjelizácii. V skutočnosti však úsilie spojené s písaním neprospievalo slobode môjho ducha pre modlitbu.
Príčiny tohto nedostatku slobody však spočívajú predovšetkým v mojich hriechoch a v slabosti mojej odpovede na Pánovu lásku: to sú veci, ktoré chcem vyznať, v nádeji, že nikoho nepohorším, ale skôr povzbudím ľudí, aby sa za mňa modlili a aby konali lepšie, než som konal ja. Vyznávam predovšetkým slabosť svojej viery. Od raného detstva som mal dar viery a modlil som sa; viera ma odvtedy sprevádzala a posilňovala, najmä pri prijatí povolania ku kňazstvu. Už ako stredoškolák som sa bez plachosti či strachu venoval obrane viery. Prostredníctvom štúdia som sa snažil prehĺbiť jej obsah a dôvody, aby som ich mohol s nadšením a presvedčením prezentovať a brániť. Napriek tomu všetkému som však v tajnosti svojho srdca vždy podliehal pokušeniu práve v súvislosti s vierou, hoci si nemyslím, že by som, z Božej milosti, niekedy tomuto pokušeniu podľahol. Konkrétne, moja viera bola a zostáva nedostatočná na to, aby podopierala a oživovala život, ktorý by mal byť celkom zasvätený Bohu a mojim bratom a sestrám. Pane, zmiluj sa nado mnou a posilni moju vieru v tejto poslednej a rozhodujúcej etape mojej pozemskéj cesty.
Panna Mária, naša milá Matka, oroduj, aby Božia láska naplnila moje srdce a darovala mi skutočnú slobodu. „Viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní“ (Sk 20, 35): toto Ježišovo slovo mi vždy pripadalo takmer samozrejmé, ako prirodzená sklon – spojená aj s tým, že som sa nikdy neocitol v núdzi. Vďaka veľkej štedrosti mojich rodičov a sestry som tak počas celého obdobia, keď som bol kňazom v Reggio, mohol pracovať prakticky zadarmo. Neskôr som dostal veľké množstvo peňazí, ale rodinný majetok som nezväčšil, naopak, to, čo bolo nadbytočné, som venoval na pomoc ľuďom v núdzi. Ani v tomto prípade som však neuskutočnil Pánovu výzvu, aby som zanechal všetko a nasledoval Ho, ani som sa nevzdal životnej úrovne, ktorá bola síce skromná, ale pohodlná.
Vždy som bol „papista“ a ďakujem za to Pánovi, ako aj svojim formátorom, najmä profesorom Gregoriánskej univerzity. Po Jánovi Pavlovi II. som tri roky pracoval s Benediktom XVI. a z celého srdca mu ďakujem, aj za náklonnosť, ktorú mi naďalej preukazuje. Keď bol zvolený pápež František, tešil som sa a v rámci svojich možností som sa okamžite stal jedným z jeho stúpencov. Aj dnes sa teším a ďakujem mu za jeho mimoriadnu evanjeliovú horlivosť. Musím však priznať, že sa nachádzam v stave nepokoja – určite nie z osobných dôvodov, ale preto, že sa mi ťažko chápu určité smery, ktoré mi pripadajú ako opätovné otváranie rán, ktoré sa po koncile len s ťažkosťami zahojili. Pokorne prosím Pána, aby ma vnútorne presvedčil, že Cirkev je Jeho a že On sám sa o ňu stará, nad rámec našich ľudských pohľadov.
Pane, pomôž mi prijať malý kríž môjho úpadku – zatiaľ fyzického – a postupné zanikanie mojej úlohy: to je milosť, ktorú mi teraz udeľuješ, aby som sa lepšie pripravil na stretnutie s Tebou.
Pane, len Ty sám vieš, prečo si ma povolal; Tvoja láska je úplne slobodná, nezaslúžená a tvorivá. Daj, aby som ju neodmietol; odpusť mi tiež, že som sa jej už príliš často vyhýbal a sklamal som ju. Pane, verný Bože, neunav sa ma milovať, volať ma a obrátiť ma. Otče bohatý na milosrdenstvo, udel mi a všetkým mojim bratom a sestrám v ľudstve milosť vytrvalosti až do konca.
Obrázok: DiocesiDiRoma.it, Preklad umelej inteligencie