Svätý J Á N ...z ...K R Í Ž A -španielsky karmelitán,reholník,kňaz a mystik -sviatok 14.december
Svätý Ján z Kríža patrí k vrcholným predstaviteľom mystiky v celej cirkvi...Pochopil,že jediná cesta do nebeskej vlasti je cez kríž a utrpenie...lebo očisťuje dušu a uschopňuje ju pre život v nebi...
Preto Kríž je hlavnou hybnou,duchovnou silou pre tohto veľkého svätca-mystika...Reformoval kláštory od vlažnosti k pôvodnej prísnosti...Mnohí mnísi ho znenávideli,lebo chceli žiť voľnejšie a pohodlnejšie...Nechápali,že chce pre nich len duchovné dobro...Špinili ho,ohovárali,kydali na neho všetkú špinu,ktorej sa nikdy nedopustil.Nakoniec ho jeho vlastní spolubratia uväznili a mučili vo väzení...Tam aj ťažko onemocnel...Spoznal sa so sv.Teréziou z Avily..boli to blízke duše ,ktoré chceli obnoviť pôvodný poriadok a prísnosť v kláštoroch...ale neboli pochopení a museli veľa trpieť,boli uväznení ako zločinci vlastnými...Ján vo väzení dostal aj mimoriadne milosti a ohromujúci duchovný zážitok...zakúsil dotyk samotného Boha...Ide o veľmi hlboký mystický zážitok,kedy duša sa vymaňuje z telesných pút a zažíva tajomstvo samotného Boha,ktoré sa nedá opísať,lebo nie sú ľudské slová...a ani pochopiť...je to veľká a mimoriadna božia milosť...
Dátum a miesto narodenia: 24. júna 1542, Fontiveros, Španielsko
Dátum úmrtia: 14. decembra 1591, Úbeda, Španielsko
Filmy: Temná noc
Miesto posledného odpočinku: Convento de las Carmelitas Descalzas, Fitoria, Španielsko
Vzdelanie: Univerzita v Salamance
Rodičia: Catalina Álvarez, Gonzalo de Yepes
Sv. Ján od Kríža
1542 - 1591
slávnosť 14.12
Životopisné údaje o sv. Jánovi od Kríža
Pozemský život sv. Jána môžeme rozdeliť na tri obdobia zodpovedajúce trom formám jeho povolania: človek vo svete (laik), karmelitán a bosý karmelitán.
Ako laik prežil 21 rokov (1542 - 1591). Narodil sa v rodine chudobných tkáčov Gonzala de Yepes a Kataliny Alvarezovej ako v poradí tretie dieťa a posledný syn po Františkovi a Ľudovítovi. Onedlho po jeho narodení zomiera otec i brat Ľudovít. Tu treba pripomenúť isté fakty, ktoré mali rozhodujúci vplyv na jeho ľudskú a kresťanskú formáciu.
Aktívne slúži v kostole, chorým v nemocnici a študuje. Tieto tri smery rozvoja budú pokračovať v celom jeho ďalšom živote. Citlivosť na tieto hodnoty Ján od Kríža získal vo veľkej miere doma. Spolu s rodinou prežíva tragédiu svojho brata. Ten sa oženil s veľmi dobrou a zbožnou ženou Annou Izquierdovou, ale postupne stráca osem detí (jediná dcérka, ktorá prežila, si vyberá rehoľný život). Napriek osobnej tragédii ubytovali u seba cez zimu akéhosi bedára a všemožne sa oňho starajú. Podľa Velasca František umiestnil svojho brata v nemocnici preto, aby mu umožnil prístup k tak vytúženým humanistickým vedám.
Ako karmelitán (t.j. nereformovaný) prežil 5 rokov (1563 - 1568). V tomto období sa odohrali ďalšie dôležité životné udalosti. Keď mal 21 rokov, vstupuje do noviciátu karmelitánov v Medine del Campo. Bol presvedčený, že tu nájde zodpovedajúce prostredie na realizáciu kontemplatívneho aj mariánskeho povolania, ktoré v sebe objavil. Po roku skladá na obojstrannú spokojnosť prvé rehoľné sľuby a prechádza na štúdiá do Salamanky, kde zostáva 4 roky.
Ako bosý karmelitán prežil 23 rokov. (1568 - 1591). Uvádzame najdôležitejšie skutočnosti z tohto obdobia.
Reforma v Duruele. Vedie s dvomi bratmi intenzívny modlitebný život, trochu apoštolujú po okolí, žijú v pokání, umŕtvovaní.
Od r. 1572 je spovedníkom sestier Kláštora Vtelenia v Avile. Získava tu skúsenosť duchovného vodcu, mystagóga.
Deväťmesačný pobyt v rehoľnom väzení v Tolede (od augusta 1578). Považujú ho za nenapraviteľného buriča (právnický výraz) a zaobchádzajú s ním veľmi prísne (ako s buričom). Trpí fyzicky, psychicky, morálne a tiež prežíva intenzívne mystické skúsenosti. Vo väzení píše poémy Duchovná pieseň, Dobre poznám ten prameň, romance.
Je to aj poučenie pre nás, ako pozerať na všetko, s čím sa človek v živote stretáva. Všetko Boh predvídal a začlenil do svojich plánov. A v takom duchu to máme aj my prežiť.
Po úspešnom úteku ho vymenovali za priora kláštora v El Calvario a o rok neskôr (1579) zakladá kolégium v Baeze. Skoro až do konca života plní funkcie predstavených.
Ťažké skúsenosti na konci života. Pokorený a pozbavený úradov stojí pred perspektívou vycestovania na misijné územie v Mexiku. Otec reformy je považovaný priam za rebela alebo aspoň za niekoho nevýhodného pre pátrov vo vedení rehole. V tomto období posledných mesiacov svojho života sa zachováva neobyčajne pokojne a dôstojne, hoci k morálnym bolestiam sa pridávajú aj fyzické.
Zomiera 14. decembra v Ubede.
Narodil sa v roku 1542 v mestečku Fontiveros v strednom Španielsku ako tretie dieťa v chudobnej rodine otcovi Gonzálesovi a matke Kataríne, rod. Alvarez. Keď mal Ján tri roky zomrel mu otec. Neskôr sa naučil písať a čítať a v roku 1559 začal študovať humanitné vedy na jezuitskom kolégiu v Medine del Campo. Po štúdiách Ján vstúpil do karmelitánskeho rádu (1563) a prijal rehoľné meno Ján od sv. Mateja. Po sľuboch odišiel na filozofické a teologické štúdia do Salamanky, kde bol v roku 1567 vysvätený na kňaza.
Počas života v Karmeli zažil aj krízu kedy chcel prestúpiť do prísnejšieho mníšskeho stavu ku kartuziánom. Ale počas uvažovania sa stretol s Teréziou od Ježiša, ktorá mala túžbu zreformovať ženskú i mužskú vetvu Karmelu. Nakoniec sa rozhodol zostať a 28. novembra 1568 zložil sľuby podľa novej reguly a prijíma nové rehoľné meno Ján z Kríža.
V roku 1571 sa stal rektorom kolégia v Alcale a v rokoch 1572 – 1577 bol spovedníkom v Ávile.
Vo svojej poézii opísal mystickú cestu ľudskej duše k splynutiu s Bohom. Podobne ako Terézia Ježišova tlmočil svoje mystické zanietenie obrazmi žeravo erotickými. Vytvoril tak poéziu s dvojakým plánom, ktorej plný zmysel je hermeticky uzatvorený tomu, kto nemá kľúč k jej symbolike. Ján preto k svojím básňam napísal štyri prozaické komentáre, ktoré vedno tvoria ucelenú náuku mystickej teológie.
Po úteku z väzenia 15. septembra 1578 odišiel na juh Španielska, kde založil niekoľko nových kláštorov bosých karmelitánov (Beasa, Granada, Malaga, Córdoba). V roku 1591 sa zúčastnil generálnej kapituly v Madride vo funkcii generálneho definítora.
14. decembra 1591 zomrel v kláštore v Úbede ako 49 ročný.
Diela
Výstup na horu Karmel
Temná noc
Duchovná pieseň
Živý plameň lásky
Krátke spisy a korešpondencie
Ján z Kríža, kňaz a učiteľ Cirkvi
krstným menom: Matej
Svätý
Sviatok: 14. december
* 24. jún (?) 1542 Fontiveros pri Ávile, Španielsko
† 14. december 1591 Úbeda, Španielsko
Význam mena Ján: Boh je milostivý (hebr.)
Atribúty: kríž, orol, reťaz, obraz Panny Márie
Patrón mystikov, básnikov a teológov
V roku 1563 sa rozhodol vstúpiť do karmelitánskeho kláštora v Medine, kde prijal meno Ján od sv. Mateja. Po noviciáte ďalej študoval filozofiu a teológiu a v roku 1567 bol vysvätený za kňaza. Zanedlho sa však rozhodol, že vstúpi do ešte prísnejšieho rádu kartuziánov. V tom čase však za ním prišla Terézia z Avily, ktorá počula o jeho túžbe žiť prísnym životom. Prehovorila ho, aby sa radšej zamyslel nad reformou karmelitánskej rehole, ktorá v tých časoch už nemala svoju pôvodnú prísnosť. Ján po dlhých modlitbách a rozhovoroch so svojím spovedníkom o rok nato súhlasil. 30. júna 1568 so súhlasom predstavených založil nový kláštor v chudobnom dome na ceste z Avily do Mediny. Spolu s dvoma spoločníkmi bývali v tejto bývalej sýpke v zime, bez nábytku, s deravou strechou. Sama Terézia ich musela mierniť v pôstoch a askéze. Postupne sa k nim pridali aj ďalší rehoľníci z karmelitánskeho rádu, ktorí chceli žiť pôvodné pravidlá. Na prvú adventnú nedeľu obnovili svoj sľub žiť podľa pôvodných pravidiel a zároveň si zmenili mená. Ján sa odvtedy volal Ján z Kríža.
V roku 1577 sa však proti nemu vzbúrili nereformovaní bratia z pôvodného kláštora. Odsúdili ho do väzenia ako svätuškára, novátora a rušiteľa pokoja. Osem mesiacov ho trýznili a držali v miestnosti v kláštore v Tolede, ktorá bola vyhradená len neposlušným a nepolepšiteľným členom rehole. Dávali mu jesť len kúsok chleba denne. Po ôsmich mesiacoch sa Jánovi konečne podarilo ujsť. Uvoľnil zámok na dverách a po povraze, ktorý si urobil z postrihaných prikrývok, sa spustil z okna chodby dolu. Odišiel do kláštora karmelitánok. Bol taký vyčerpaný, že ledva stál na nohách. Dostal jesť a odpočinul si. Večer ho jeden jeho známy kanonik dal zaviesť do nemocnice sv. Kríža, kde strávil dva mesiace. Sám kanonik nad ním bdel. Po dvoch mesiacoch odišiel do kláštora na hore El Calvario v Andalúzii v južnom Španielsku, kde sa stal roku 1578 predstaveným.
Sv. Ján z Kríža je najhlbším španielskym mystickým básnikom. Jeho spisy patria k najvýznamnejším dielam mystickej teológie. Nie je špekulatívnym mystikom, skôr empirickým, praktickým. Napísal viacero spisov – Temná noc, Výstup na horu Karmel, Duchovný spev, Živý plameň lásky, v ktorých opisuje svoje skúsenosti a ktoré doteraz patria k najkrajším dielam mystiky. Za učiteľa Cirkvi ho vyhlásil pápež Pius XI. v roku 1926.
Ján z Kríža
(Juan de la Cruz)
Ján od sv. Mateja
karmelitansky kňaz, mystik a svätec
Španielsko
Biografické údaje
Rodné meno
Juan de Yepes y Álvarez
Narodenie
24. jún 1542
Fontiveros, Španielsko
Úmrtie
14. december 1591 (49 rokov)
Úbeda, Španielsko
Svätenia
Cirkev
rímskokatolícka
Rehoľník
Rehoľa
Bosí karmelitáni
Večné sľuby
1563
Kňaz
Kňazská vysviacka
1567
Svätec
Blahorečenie
25. január 1675
Klement X.
Kanonizácia
27. december 1726
Benedikt XIII.
Patrón
mystikov, španielskych básnikov, kontemplatívnych osôb, kontemplatívneho života
Atribúty
odev karmelitánov, kniha (často s nápisom „Pati et contemni“ – trpieť a byť v opovrhnutí), pero, kríž
Sv. Ján z kríža učí, že po prvom období väčších či menších úspechov v modlitbe prežívame spravidla krízu, keď nadobúdame dojem, že sme zablúdili, alebo že sme dostali do slepej uličky. Pasívna noc zmyslov je práve takýmto obdobím v živote modlitby, keď cesta je pre nás úplne alebo čiastočne zahmlená. Je to obdobie, kedy mnoho či lepšie povedané väčšina putujúcich vnútornú modlitbu zanechá. Preto je tiež táto noc rozhodujúcou epizódou pre ďalší život. Ján z Kríža venoval celú knihu analýze tejto krízy (Temná noc duše). Preto, sa môžeme kľudne k nemu obrátiť o radu a pokúsiť sa previesť jeho myšlienky do jazyka našej doby.
V prvej polovici svojej knihy o Noci zmyslov Ján od Kríža popisuje, v čom spočíva toto detinstvo a táto nedokonalosť. S obdivuhodnou psychologickou znalosťou odhaľuje skrytý egoizmus, ktorým je začiatočník v tomto období ešte presýtený. A stále znovu Ján poukazuje, že vlastnou silou sa nie je možné tejto slabosti zbaviť. Musí tu zasiahnuť Boh.
Pre Jána z Kríža je duchovná vyprahlosť v modlitbe nie menej dôležitým obdobím. Táto duchovná vyprahlosť znamená sedieť v Božej čakárni a dúfať, že Bohu sa zapáči ma opäť prijať. Bezútešná modlitba je tiež pokrokom na ceste, i v nej sa nás Boh ujíma, aj ona je kontempláciou a mystikou. Kto sa však ocitol v púšti noci, neprijíma mystické dary milosti len tu a tam, ale kráča na ceste kontemplácie a mystiky. Radosť i bolesť sú tu súčasťou kontemplácie.
„Noc zmyslov je veľmi obvyklá a vyskytuje sa u mnohých začiatočníkov. Noc ducha naproti tomu prežíva len veľmi málo ľudí, a to takých, ktorí už prešli skúškami a učinili pokroky na ceste čnosti...Prvá noc čiže očista je trpká a strašná pre človeka, ktorý podlieha zmyslom. Druhá noc je nezrovnateľnejšie tvrdšia a obtiažnejšia pre ducha."
Ján z Kríža tieto znamenia neobjavil. Čítame o nich už u starších autorov, napr. Tauler. V Jánovom diele však zaberajú význačnejšie miesto. Popis noci vzbudzuje dojem, že je určený hlavne pre tých ľudí, ktorí sa stretli s týmito ťažkostiam. Ján im chce dodať odvahu. Doslova podáva ruku ľuďom, ktorí sa navzdory, či lepšie vďaka svojej ušľachtilosti ocitli v temnom tunely, ktorého konce nemožno vidieť. V tmavom tunely im Ján prichádza v ústrety ako anjel útechy a svetla. Oni tri znamenia predstavujú tri otázky, ktorá kladie tým, ktorých v tuneli, stretáva. Kto dokáže na otázky odpovedať riadne, nemusí mať žiadne obavy. Môže kľudne a s pocitom dôvery kráčať ďalej so zavretými očami, lebo mu nehrozí ne bezpečie, že by sa potkol alebo spadol do zradných jám. Kráča po správnej ceste vedený neviditeľnou rukou.
Ani bežné každodenné zamestnanie už neposkytuje uspokojenie. Kto pred tým pracoval s chuťou, musí sa teraz s násilím premáhať. Pred tým pôsobilo radosť počúvať hudbu, čítať román, navštevovať priateľov, teraz je radosť preč. Svet veľmi zošedol. Človek sa na tejto ceste ocitá akosi bokom od všetkého diania. Stal sa v tomto svete cudzincom. V jednom zo svojich dopisov popisuje Dom Chapman tento stav takto: „Výraz cudzota, ktorého užívate, mi pripomína moje vlastné pocity: dojem, že som v okolitom svete cudzincom a že som nútený na tejto podivnej scéna hrať roľu, napriek tomu, že v hĺbke srdca je mi to najskôr ku smiechu (na smiech), ako by mi bolo úplne ľahostajné, čo sa okolo mňa deje - pokiaľ sa ovšem nejedná o vôľu Božiu. Mám stále dojem, že svet je cudzí a všetko v ňom podivné. Prečo je tráva zelená a prečo voda tečie? Prečo mám ruky a nohy?"
Pojem noc zmyslov je veľmi výstižný. Oblasť zmyslov, totiž drobný všedný život, ktorý pozostáva zo zmyslových radostí, celý tento svet stratil svoje kúzlo: akoby sa zatmelo slnko a všetko zakrýva temnota.
V človeku sa akoby čosi rozštiepilo. Predtým bol plne zaujatý svojou prácou a svetskými záležitosťami. Teraz v hĺbke jeho vnútra je čosi stále bokom tohoto všetkého.
Julien Green píše vo svojom denníku: „18.mája 1959: Dnes ma napadla myšlienka, že neuskutočnené poslanie ustavične človeka prenasleduje, akokoľvek sa pokúša uniknúť. Boh nás predsa povolal a neustále nás povoláva. My ho nechceme počúvať, jeho hlas nás však prenasleduje. To dáva nášmu životu zvláštnu pečať a naše kroky sú občas len krívaním, úplne ako by sme boli nejakým spôsobom poznačený."
Narodil sa v roku 1542 vo Frontiveros v Španielsku. Keď mal 21 rokov, vstúpil ku karmelitánom. Ich vtedy uvoľnený rehoľný život ho sklamal, a preto uvažoval o prestupe k prísnejším kartuziánom. V roku 1568 sa stretol so sv. Teréziou od Ježiša a ta v ňom vzbudila záujem o reformu karmelitánského rádu. Spolubratia sa tomu postavili na odpor, a dokonca ho na 3 mesiace zavreli do kláštorného väzenia. Tam napísal svoje najkrajšie mystické básne. Jeho najznámejšie spisy (Výstup na horu Karmel, Temná noc, Duchovná pieseň a Plameň lásky) sú komentárom k týmto básniam. Príkoria, ktoré musel znášať, mu pomohli k hlbokému spojeniu s Bohom a priviedli ho na vrchol mystického života. Zomrel 14. XII. 1591 v kláštore v Ubede. V roku 1726 bol vyhlásený za svätého a v roku 1926 za učiteľa cirkvi.
Možno celý problém je v tom, že máme predstavu o tom, akoby Boh mal konať. A Pán Boh nikdy v nás nekoná podľa našej predstavy a ani nezapadne do nášho očakávanie. I. prikázanie desatora zakazuje robiť si obraz Boha, lebo Boha nevystihne žiaden náš obraz. Musíme sa zriecť všetkých svojich predstáv a až potom začneme vnímať a možno aj trochu chápať Božiu činnosť v nás, ktorá sa líši od všetkého, čo sme chceli my a čo sme si dokázali predstaviť.
SV. JÁN Z KRÍŽA
rehoľný reformátor, cirkevný učiteľ
(1542 - 1591)
V španielskych dejinách sa 16. storočie nazýva zlatým storočím (Siglo de oro). Myslí sa pritom obyčajne na územné zisky a na bohatstvo, ktoré dosiahli Španieli v Amerike objavenej nedávno predtým. Ale 16. storočie bolo v Španielsku zlatým storočím aj pre Cirkev. Kým v iných častiach Európy zúrila proticirkevná reformácia, na španielskej pôde vyrástli svätí, ktorí sa stali oporou ozajstnej cirkevnej reformy. Možno tu spomenúť aspoň známejších: sv. Ignáca Loyolského, zakladateľa jezuitskej rehole a jeho spoločníkov sv. Františka Xaverského a sv. Františka Borgiu, ďalej sv. Jána z Boha, zakladateľa Milosrdných bratov a sv. Jozefa Kalasantského, zakladateľa piaristov, ako aj svätých Jána Ávilského, Petra Alcantarského, Tomáša z Villanovy a dvoch rehoľných reformátorov, mystikov a cirkevných učiteľov - sv. Teréziu Ávilskú a sv. Jána z Kríža.
Poslední dvaja založili reformnú vetvu karmelitánskej rehole, tzv. bosých karmelitánov. Na Slovensku bola táto rehoľa neznáma, ale v mnohých krajinách po celom svete sa prísni karmelitáni zaslúžili o obnovu rehoľnej disciplíny a stali sa dôležitým prameňom duchovnej sily pre celé kresťanstvo. Hlavnú úlohu v karmelitánskej reforme mala sv. Terézia Ávilská, ktorú sme si pripomenuli na jej sviatok 15. októbra. Na 14. december pripadá liturgická spomienka jej spolupracovníka, sv. Jána z Kríža.
Konečne sa mu roku 1559 podarilo dostať na jezuitské kolégium v Medine del Campo, kde vyštudoval humanitné vedy. Po odchode z kolégia vstúpil roku 1563 do karmelitánskej rehole, kde prijal rehoľné meno Ján od sv. Mateja.
V jednom z listov toho obdobia Terézia podala charakteristiku svojho mladého spolupracovníka (Terézia mala vtedy 53 rokov a Ján iba 26), ktorý sa odvtedy začal nazývať Ján z Kríža (Juan de la Cruz). Svätica o ňom medzi iným písala: "Hoci žil medzi ,obutými', viedol veľmi dokonalý a prísny život. Je malej postavy, ale som presvedčená, že je veľmi veľký v Božích očiach. Je plný múdrosti, ako stvorený pre náš spôsob života. Verím, že Boh ho určil na toto podujatie. Každý rehoľník sa o ňom vyjadruje iba dobre. Napriek mladému veku sme na ňom nikdy nezbadali nijakú nedokonalosť. Je veľmi odvážny. Veľmi ma uspokojil duch, ktorým ho Boh obdaroval, a cnosť, ktorú prejavil v rozličných okolnostiach. Zdá sa mi, že začíname dobre. Je to muž veľkej modlitby a veľmi inteligentný."
Medzitým silne vzrástla aj ženská vetva reformovaných karmelitánok a Terézia sa stala predstavenou významného kláštora Vtelenia v Ávile. Roku 1572 dosiahla u apoštolského komisára, že určil za spovedníka kláštora Jána z Kríža. Ján zastával túto funkciu päť rokov s veľkým duchovným vplyvom nielen na kláštor Vtelenia, ale aj na kláštory v Ávile.
Nereformovaní karmelitáni sa pozerali zlým okom na úspechy reformy a s odvolaním sa na porušovanie ich jurisdikcie a iných cirkevných predpisov vyvolali proti bosým silnú nepriateľskú kampaň. Jej obeťou sa stal aj Ján z Kríža. "Obutí" ho násilne odvliekli z Ávily začiatkom decembra 1577 a uväznili ho vo svojom kláštore v Tolede. Bolo to veľmi tvrdé a ponižujúce väzenie. Jánovo telo trpelo, ale jeho duch sa povzniesol do mystických výšav. Tu napísal prvé mystické básne, ktoré neskôr komentoval. Po ôsmich mesiacoch sa mu jednej noci podarilo ujsť z väzenia. Bolo to niekedy v druhej polovici augusta 1578. Uchýlil sa do kláštora "El Calvario" v Andalúzii, v južnom Španielsku. Tam sa stal aj predstaveným.
V Andalúzii vzniklo niekoľko kláštorov bosých karmelitánov. V júli 1579 sa Ján zúčastnil v Baeze na otvorení nového kolégia, kde bol potom rektorom až do januára 1582. Vtedy prešiel do Granady, kde bol dlhší čas priorom kláštora "Mučeníkov".
Medzičasom pápeži Gregor XIII. a Sixtus V. urobili dôležité kroky na osamostatnenie reformovaných karmelitánov. Najprv im dovolili mať samostatnú provinciu (r. 1581) a neskôr aj svojho generálneho vikára (r. 1587). Ján z Kríža zastával v tomto období rozličné funkcie vo vedení osamostatňujúcej sa vetvy, ale nikdy nebol hlavným predstaveným. V auguste 1588 sa stal predstaveným ústredného kláštora v Segovii.
V júni 1590 sa Ján zúčastnil na mimoriadnej generálnej kapitule, kde sa usiloval mierniť extrémistický postoj generálneho vikára Mikuláša Doriu. O rok neskôr sa konala v Madride riadna generálna kapitula. Jána z Kríža pozbavili všetkých funkcií. Ten sa ponížene a s veľkým vnútorným pokojom odobral do andalúzskej provincie. 10. augusta 1591 prišiel do osamelého kláštora "La Peňuela". Tam však zakrátko ochorel. S veľkou námahou sa vydal do kláštora v Ubede, kde sa mal liečiť. No namiesto úľavy tam našiel tvrdé zaobchádzanie a ponižovanie, ktoré mu pripravil istý jeho bývalý podriadený ako aj miestny predstavený. Ján s nadprirodzeným pokojom prijímal telesné utrpenie i zlé zaobchádzanie. Ba všetkým členom kláštora dal príklad, ako treba poslúchať aj nežičlivého predstaveného.
Jánovo utrpenie sa skončilo o polnoci medzi 13. a 14. decembrom 1591, keď zomrel vo veku 49 rokov. Pochovali ho v Ubede. Ale roku 1593 ho tajne preniesli do Segovie. Roku 1596 pápež Klement VII. nariadil vrátiť Jánove telesné pozostatky do Ubedy, ale Segovčania tam poslali iba niektoré väčšie relikvie.
Ján z Kríža bol vyhlásený za blahoslaveného roku 1675 a za svätého roku 1726. Napokon pápež Pius XI. ho roku 1926 vyhlásil za cirkevného učiteľa.
Svätý Ján z Kríža je v Cirkvi učiteľom duchovného života až po vrcholky mystiky. Aj v tom je spoločníkom sv. Terézie Ávilskej. No kým ávilská cirkevná učiteľka dosiahla vrchol vo výstižnom opisovaní a rozbore jednotlivých mystických stavov, svätého Jána možno pokladať za najlepšieho, ak nie jediného systematického teológa mystiky.
Jeho hlavné spisy tvoria vnútorne skĺbenú sústavu. Dielo Výstup na horu Karmel popisuje aktívne, kým Tmavá noc duše pasívne očisťovanie duše. Duchovný spev a Divý plameň lásky hovoria zasa o najvyššom spojení s Bohom.
Okrem spomenutých väčších diel sv. Ján z Kríža napísal viacero menších spisov. Niektoré sú venované mystickým témam, kým iné sa dotýkajú otázok duchovného vedenia.
Osobitne cennou časťou literárneho dedičstva karmelitánskeho cirkevného učiteľa sú jeho mystické básne. Patria medzi najkrajšie verše mimobiblickej náboženskej poézie a zaujímajú čestné miesto i v španielskej národnej literatúre.
Sv. Ján od Kríža, karmelitán.
Kríž je loďou. Nikto nemôže preplávať more tohoto života, keď nebýva nesený skrze kríž Kristov,» hovorí sv. Augustín. Táto pravda objavuje sa v živote sv. Jána skvele, ktorého pamiatku sv. cirkev dnes oslavuje. Sv. Ján narodil sa roku 1542 v obci Fontiverose blízko Avily v Španielsku a pri sv. krste dostal meno Matej; on bol najmladším dieťaťom chudobných rodičov. Otec jeho menoval sa Gonzales Jepes, matka Katarína Alvarez.
Už v útlom veku ztratil otca, a matka po smrti manželovej presťahovala sa do mesta Mediny, kde myslela ľahšie živiť seba a tri biedne siroty prácou ručnou. Nábožná chudobná vdova starala sa dľa možnosti o zbožné vychovávanie dietok svojich. Keď najmladší Matej mal päť rokov, poslala ho do školy.
A nábožný chlapec učil sa usilovne, vstával k modlitbe o pol noci, Iihal na tvrdej zemi, postieval sa rád, navštevoval nemocných v blízkom špitále, obsluhoval ich a celé hodiny kľačiaval v chráme pred obrazom Panny Márie, ktorú vyvolil si za patrónku. Správca nemocnice v Medine pozoroval túto tichú zbožnosť chlapca, vzal ho k sebe a sľúbil starať sa otcovsky o neho. Posielal ho do škôl k Jezuitom a v slobodnom čase zveril mu opatrovanie nemocných.
Zbožný mladík pokračoval veľmi vo vedách a pri tom obsluhoval obetovavo nemocných, pomáhal im telesne a duševne. Spanie jeho bývalo krátke, lôžko tvrdé, jedával tak málo, že sotva udržoval pri živote slabé telo svoje; najlepšie pokrmy podával nemocným. Jezuiti priali si, aby vstúpil do ich rádu. Ale on s útlou úctou vinul sa k patrónke svojej, Panne Márii a lebo vedel, že prísny rád Karmelitánov má za pravidlo veľkú úctu ku Matke Božej, odhodlal sa stať sa karmelitánom.
Roku 1563 vstúpil do kláštora karmelitánskeho v Medine, i prijal meno Ján, a jako novic žil už iba túžbe po dokonalosti; bol veľmi prísny oproti sebe i vyznačoval sa vierou a dôverou v Boha, láskou oproti Bohu a bližným, silnou nádejou, pokorou, striedmosťou, sebazapieraním, čistotou mysle, milosrdenstvom oproti chudobným a nemocným, vernosťou a rozumnosťou vo vyhľadávaní spasenia.
A jako bol prísny oproti sebe, tak bol vľúdny a prívetivý oproti bližným. Keď dokončil rok skúšky, poslal ho predstavený do kláštora v Salamanke, aby dokončil štúdie teologické; tu dokončil i vnútorné posvätenie svoje, keď snažil sa nasledovať Spasiteľa svojho. Zachovával mlčanlivosť, modlieval sa neprestajne a trýznil telo svoje. Častoráz trávil celé noci v chráme, kde kľačiaval pred najsvätejšou Sviatosťou oltárnou.
U bratov zveleboval cnosti ich, o sebe smýšľal s pohŕdaním a nazýval sa daromným tvorom. V dvadsiatom piatom roku veku svojho dokončil štúdie a predstavený donútil ho, aby dal sa posvätiť za kňaza; lebo z hlbokej pokory chcel žiť v ráde iba jako jednoduchý posluhujúci brat. I pripravoval sa poslušne prísnym pokánim, vrúcnou pobožnosťou a rozjímaním o utrpení a smrti Pána Ježiša Krista ku prvej sv. omši.
A pri prvej sv. omši prosil milostivého Boha, aby bolo popriate mu zotrvať bez hriechu až do smrti. A kedykoľvek slúžil sv. omšu, vždy bol ožiarený nadzemským svetlom a omilostený plnosťou darov nebeských. Stav kňazský vážil si veľmi vysoko a rozhodol sa, že vstúpi do prísnejšieho rádu Karthusiánov, aby zachovávaním ťažkých pravidiel životných stal sa milejším Bohu.
Toho času prišla do Mediny, kde pokorný sluha Boží žil, sv. Terezia, ktorá usilovala sa obnoviť prvotnú kázeň (poriadok) v ráde karmelitánskom, i žiadala si so svätou túžbou uzrieť a pohovoriť si so sv. Jánom, o ktorého veľkých cnostiach bola počula rozprávať mnoho. Po prvom rozhovore presvedčila sa sv. Terezia, že sv. Ján je mužom, ktorého povolal Boh, aby pomáhal jej prevádzať opravy v ráde.
Odhovorila ho, aby nestal sa Karthusiánom, ale zotrval v ráde Karmelitánov a oznámila mu, že milostivý Boh povolal ho, aby žil v ňom dľa prvotných prísnych pravidiel. Sv. Ján podrobil sa hneď vôli sv. Terezie, ktorá oznámila mu, že obsiahla od generála rádu povolenie, aby zriadila dva kláštory podľa pôvodných prísnych pravidiel pre mníchov. Sv. Ján prosil Boha o osvietenie a radil sa so spovedelníkom svojím.
Sv. Terezia založila medzitým prvý kláštor v chudobnom dome v dedinke Durvelle. S privolením predstavených odsťahoval sa sv. Ján r. 1568 s jedným bratom do nového dáštora. Veľká chudoba domu zodpovedala pokornému sluhovi Božiemu. Spodná izba v dome slúžila ím za kaplnku, za kuchyňu i jedálňu, a vrchná pod strechou za celú izbičku na bývanie. Dom bol na zrútenie i krov jeho tak porúchaný, že často pokrytí bývali ráno snehom, keď za tri hodiny odbavovali pobožnosť svoju.
Sv. Ján hlásal celé dni slovo Božie roľníkom a živil sa iba chlebom, ktorý si vyžobral a požíval pri niektorej studničke v poli, alebo vracal sa i hladný večerom do skromného kláštora. Tu začal sa volať Jánom od Kríža. V niekoľkých mesiacoch pridrúžili sa k nemu niektorí mnísi a podrobili sa dobrovoľne prvotným prísnym pravidlám rádu. V prvú nedeľu adventnú toho istého roku obnovili sľub svoj dľa prísnych pravidiel.
A to bol počiatok prísneho rádu bosých Karmelitánov, ktorý neskôr veľmi sa preslávil, ktorý odobril pápež Pius V. a potvrdil roku 1580 pápež Gregor XIII. Tento rád vyznačoval sa vždy dľa príkladu sv. Terezie a sv. Jána od Kríža veľkou zbožnosťou, sebazapieraním a pokánim, i pracoval horlivé po všetkých čiastkach zeme úspešne na obracaní nevercov a poblúdencov. Svätý Ján od Kríža vyvolený bol za prvého priora (predstaveného) obnoveného rádu bosých Karmelitánov.
Horlivé konal všetko možné, aby povznášať a šíriť mohol slávu Božiu; povesť svätosti jeho hlásala sa ďaleko po Španielsku. Nezadlho povstali iné tri kláštory prísneho rádu. Príklad jeho, naučenia a napomínania roznecovali v srdciach bratov horúcu lásku k samote, k pokore a sebazapieraniu. Zo všetkých rečí a skutkov jeho prebleskovala láska jeho ku krížu a ku nasledovaniu ukrižovaného Spasiteľa.
On hovorieval: «Vidíme z príkladu Ježišovho a mučeníkov, že utrpenie pre Boha je rozoznávajúcou známkou lásky Božej. Prenasledovania sú prostriedkami ku poznaniu tajomstva kríža a potrebnou podmienkou, aby sme pochopiť mohli múdrosť Božiu a lásku Jeho.»
A povesť horlivej svätosti jeho šírila sa čím ďalej tým viac; preto býval povolaný i do druhých kláštorov, konečne i na vysoké školy do Alkaly, aby uviedol mládež ku kresťanskej dokonalosti. Tu pôsobil veľmi požehnane. Pridŕžal mládež k usilovnosti, aby si osvojila vedy, lebo sám bol učencom; ale najmä doliehal na nábožnosť a odporúčal jej sebazapieranie a stránenie sa zkazonosných pôžitkov svetárskych.
Naznačoval i cestu, ktorá vedie ku kresťanskej dokonalosti, i poukazoval na potrebu horlivej modlitby a samoty.
Často napomínal študujúcu mládež: «Boh žiada od vás, aby ste rozširovali niekedy spásu a požehnanie medzi ľuďmi nielen slovami, ale i základnými cnosťami a svätým životom. Nenabudnete si múdrosť nebeskú, ktorá činí duše podobnými Bohu, žiadnou učenosťou školskou; ale treba vám byť deťmi a objavovať sa ako také, ktoré okrem Boha nepoznajú ničoho. Preto zabudnite, keď sa modlievate, každú vedu svoju ľudskú, aby Boh osvietil vás.»
Sv. Terezia povolala sv. Jána z Alkaly do Abuly, kde bola založila r. 1562 kláštor pre bosé Karmelitánky, aby bol nápomocným jej; lebo sprotivili sa jej niektoré vlažné mníšky. Sv. Ján prišiel do Abuly a skoro získal vzorné mníšky že ochotne plnili prísné pravidlá opraveného rádu. A keď uväznil lpoštvaný magistrát mestský horlivú svätú pannu Teréziu,lebo niektoré vlažné a ľahostajné mníšky ju ošpinili a ohovorili, pre prísnosť jej v kláštore, písala z väzenia sv. pánovi: «Ó Bože, daj mi alebo trpieť alebo zomrieť!
Ach, otče môj, či je väčšej útechy, sladkej radosti, ako tej, keď možno trpieť pre Boha? Je to síce ťažké, ale je to predsa najistejšia cesta k nebu. Preto má byť kríž potechou našou, rozkošou našou; a preto vyhľadávajme kríž, žiadajme si ho, objímajme ho! Beda napraveniu nášmu, a beda nám všetkým v tom dni, v ktorom nám bude chýbať kríž!»
Tieto slová pochádzali a ozývali sa i zo srdca spriazneného spolupracovníka jej, sv. Jána od Kríža. A on nezameškal utvrdiť ju v pravde týchto slov. I mimo kláštorov pôsobil sv. Ján veľmi požehnane. Horlivo ohlasoval slovo Božie v okolí kláštorov; posvätné slová jeho hlboko prerážali srdcia hriešnikov; z ktorých mnohí obrátili sa k Bohu a nastúpili cestu cnosti. Ale i mnohí zatvrdilí hriešnici nenávideli ho a prenasledovali.
A sv. Ján žiadal vždy nový kalich utrpenia: a súženie neopustilo ho až do smrti. Na duši trpel častoráz zatemnelosť, úzkosti, pochybnosti a pokúšania. Ale v najväčšom trápení duševnom zjavoval sa mu milostivý Spasiteľ a milostivá Matka Jeho, i tešievali ho. Tieto zjavenia naplňovali pokorného sluhu Božieho sladkou rozkošou a povzbudzovali ho ku trpezlivému znášaniu nových trápení. A nezadlho ľudské zlova a diabol zaútočil cez skazených ľudí proti svätému Jánovi.
Bratia Karmelitáni, ktorí chceli žiť i naďalej podľa ľahších pravidiel rádu, stali sa nepriateľmi jeho, i rozhlasovali, že opravy jeho sú zbytočnými novotami, sužovaním, ba i vzburou proti samému rádu; i zapríčinili veľké prenasledovanie jeho. Vlažní bratia rádu zišli sa v meste Piacenci a odsúdili svätého Jána ako modernistu a bezbožného odpadlíka od viery a rádu do väzenia.
Následkom toho nespravodlivého osočovania a odsúdenia na kapitule (všeobecnom shromáždení) rádu bol sv. Ján odvedený z prísneho kláštora svojho do Toleda a tam bol trýznený. Vyzliekli drsné rúcho jeho a zavreli ho do biednej tmavej celly (izbičky); denne podávali mu kúsok chleba a trochu vody, i sám myslel, že je odsúdený ku smrti od hladu. Hrozná horúčava a hlad zoslabili mu zdravie. A tak trýznený bol nesvedomitými,zblúdenými bratmi za deväť mesiacov.
A k tomu trápeniu telesnému pridružilo sa i duševné. Útecha Božia opustila ho; netešila ho modlitba a mučila opustená duša jeho; pokúšania dorážali na choré srdce jeho a mnohokrát zdalo sa mu, že vidí otvorené peklo, ktoré hrozilo pohltiť ho. Ale milostivý Boh neopustil pokorného sluhu Svojho, zoslal zase svetlo do mysli jeho a úľavu ubolenej duši jeho.
A sv. Ján oduševnený bol silnou láskou k utrpeniu a s radostnými slzami ďakoval Bohu za protivenstvá, súženia, trýznenia a kríže, i prosil milosrdného Boha o nové. V desiatom mesiaci vyslobodený bol divotvorne z väzenia. Keď prišiel do kláštora Karmelitánok, nepoznali mníšky umoreného sluhu Božieho.
Bratia jeho, ktorí pridŕžali sa prvotnej prísnej kázne kláštorskej, privítali ho radostne v kláštore Kalvárii a časom oľutovali i osočovatelia a vlažní niektorí predstavení, že ho prenasledovali, i obľúbili si prísny život jeho a všade ohlasovali nevinnosť a svätosť jeho. V tomto kláštore vyslovil nieraz neobmedzenú dôveru svoju v pomoc Božiu. Raz stalo sa, že bratia hovorili o biede svojej a že zajtra nebudú mať čo jesť. On tešil ich, že sa postará Boh o nich. A tak sa i stalo.
Ráno prišiel zámožný kresťan a zaopatril kláštor jedlom; i riekol, že zjavené mu bolo vo snách, ako potrebuje kláštor podporu. Často žaloval sa bratom, že Pán Ježiš Kristus zahrňa ho malými a zriedkavejšími trápeniami. Bratia zadivili sa nad tými slovami a on riekol oduševnene: «Nedivte sa nad tým, že ľúbim kríž tak veľmi; vo väzení mojom udelil mne nehodnému milosrdný Boh poznanie o cene utrpení.»
Sv. Ján bol veľmi láskavým oproti chudobným, nemocným a hriešnikom. Keď vstúpil do niektorého kláštora, prvý krok jeho bol ku chorým a tešil ich i podľa možnosti uľavoval bôle telesné. Keď zbadal, že majú chuť k jedlu, hneď znášal, čo mohol, aby občerstvil ich. Celý rád obdivoval zbožnosť a pokoru jeho. Stal sa predstaveným viacej obnovených kláštorov svojich a spravoval znamenite podriadených bratov.
Obýval najhoršiu cellu v kláštore a celý nábytok jeho pozostával zo stoličky a zo sv. Písma. Oproti sebe bol veľmi prísny. Na tele nosieval ťažkú reťaz, ktorá zapríčiňovala mu vždy nové rany. Postieval sa neprestajne, požíval málo pokrmu, a spával iba za chvíľku, tak že domnievali sa bratia, jakoby zázračne udržovaný bol pri živote. Jako prior kláštora bol spolu i opatrovníkom nemocných bratov a to boli najblahoslavenejšie okamihy jeho, ktoré prežil v službe chorých.
Celé noci trávieval pri nich a občerstvoval dušu ich rečami nebeskými a telo vernou opaterou. A predsa dopustil milostivý Boh zase prenasledovanie na verného sluhu svojho so strany podriadených bratov, ktorí splácali láskavosť jeho a obetovavosť čiernym nevďakom. Práve tí, ktorých uzdravil prímluvou svojou u Boha a ktorí uznávali boli, aby kázeň rádu bola obnovená, zapríčinili mu teraz trápenie a kríže.
Ale on sám prosieval Boha o to, aby nebol bez kríža. Pán Ježiš Kristus opýtal sa raz v zjavení a síce keď svätý Ján kľačal pred obrazom zbičovaného Spasiteľa, akú odmenu žiada si za utrpenie svoje. Svätý riekol: «Pane, trpieť a opovrhnutým byť za Teba!» Prosba jeho bola vyslyšaná. V krátkom čase treba bolo mu oprieť sa niektorým neporiadkom, ktoré vzmáhali sa v niektorých kláštoroch jeho, a pokarhať niektoré zlé zvyky, ktoré sa vkradli nedopatrením predstavených.
Rozhodné vystúpenie jeho vzbudilo novú nenávisť. Predstavení kláštorov zišli sa r. 1591 na poradu do mesta Madridu. Pri kapitule (na poradách) bolo mu vytýkané, že je priveľmi prísny. Ale on neohrozene karhal neporiadky a zneužívania, ktorých dopúšťali sa niektorí nedbalí priori. Vlažní priori pozbavili svätého muža dôstojnosti priorskej. A sv. Ján trpel toto poníženie ako mučeník a modlil sa za protivníkov svojich, ktorí opovrhovali ním.
S radosťou išiel ako jednoduchý brat do najchudobnejšieho kláštora v Penuele, ktorý ležal osamelý vo vrchoch, Sierra Morena zvaných, i uzavrel sa do biednej chyžky, kde žil nebeský život. Ale ani tu nemal svätý trpiteľ pokoja. Protivníci osočovali ho tak dlho u provinciála rádu, kým nevypovedal ho do Ameriky. Poslušný sluha Boží chystal sa hned na ďalekú cestu do vyhnanstva...Amerika bola ešte vtedy divoká a neprebádaná,hoci Španieli ju už ovládali takmer celú...
Ospravedlňoval pôvodcov vyhnanstva svojho a nedovolil, aby priatelia jeho oznámili vec nespravodlivého prenasledovania generálovi rádu. Toho dňa, v ktorom vybrať sa chcel na ďalekú morskú cestu, napadla ho silná zimnica; i prinútený bol ostať v Španielsku a iba prosil, aby prevedený bol do iného kláštora, kde by skôr mohol vyzdravieť a dať sa na cestu. Vyvolil si z lásky ku krížu kláštor Ubeda, ktorý stál pod správou najhorlivejšieho protivníka jeho.
Na ceste do Ubedy zhoršilo sa namáhaním zapálenie na nohe a noha stala sa jednou veľkou ranou, že na smrť nemocný prišiel do kláštora. Ošetrovateľ jeho rozpráva jako očitý svedok o utrpeniach svätého takto: «Skoro za štyri mesiace mal Ján od Kríža toľko rán a vredov na nohe svojej, že nebolo možno hľadieť na neho bez toho, že by človek nebol vylieval slzy ľútosti Ján znášal všetky bolesti s veľkou trpezlivosťou, obetoval ich vždy Otcovi nebeskému a bol vždy veselý, radostný.
Uznanlivý bol i za najmenšiu službu, a keď v noci nútený som bol poslúžiť mu niečím, prosieval mňa často za odpustenie, a prečasto znášal radšej najväčšie ťažkosti, aby len neznepokojoval mňa vo spaní. Všetci bratia, i sám lekár, boli užasnutí nad týmto svätým. Iba predstavený pokračoval v pomste svojej, aby ho sužoval a zapríčiňoval všetky možné útrapy.
Predhadzoval trpko nemocnému náklady, ktoré vraj zapríčiňuje chudobnému kláštoru, naložil podávať mu najhorší pokrm a nedovolil ani len to, keď veriaci chceli podať mu občerstvenie. Žiaden mních nesmel navštíviť bez zvláštneho dovolenia svätého, a keď zbadal, že ja obsluhujem s celou láskou nemocného, pozbavil ma úradu môjho a nesmel som viac vidieť svätého trpiteľa.
I napísal som dojímavý list provinciálovi, ktorý hneď prišiel do Ubedy, pokarhal so zhrozením surového predstaveného za nehodné nakladanie s nemocným bratom-mníchom a rozkázal všetkým v kláštore, aby navštevovali svätého a preukazovali mu všemožné služby.»
A bratia boli povzbudení k nasledovaniu trpezlivosťou jeho a tichosťou, ktorými znášal bolesti zapríčinené ranami, ktoré pokrývali skoro celé telo jeho. A milostivý Boh posilňoval trpezlivého sluhu Svojho mnohými milosťami. Jedného dňa pýtal sa ho zase Spasiteľ: «akú odmenu očakávaš za namáhanie a práce svoje?» On odpovedal zase: «Ó Pane, ja nechcem žiadnu inú odmenu, iba utrpenie — a z lásky k Tebe opovrhnutie!»
A častoráz prosieval milosrdného Boha o tri veci: žiaden deň života bez utrpenia, aby nezomrel ako predstavený, i aby dokončil život svoj v ponížení a v opovrhnutí. Keď niektorý z bratov spomenul mu slovo kríž, bol sladko vytržený. Často privolával bratom: «Prichyťme sa ku vyleteniu; pozdvihnime sa k nebu! Čože robíme tu, milovaní bratia moji? Iďme k večnému životu!»
Provinciál rádu riekol pred odchodom svojím z kláštora, v ktorom domučený bol sv. Ján: «Takýto vzor cnosti má byť poznaný nielen od bratov, ale od celého sveta!» V spise svojom, pod menom «Živé plamene lásky,» ktorý dokončil v osamelom kláštore v Panuele, vo vrchoch Sierra Morena ležiacom, opisuje sám, čo spôsobilo , že znášal všetko s najväčšou trpezlivosťou. On hovorí: «Dokonalá láska Božia robí smrť príjemnou a dopriava nájsť v nej najväčšie sladkosti.
Tí, ktorí takto milujú, zomierajú s veľkou vrúcnosťou a opúšťajú svet rýchlym letom, hnaní náramnou túžbou, aby sa spojili s Milovaným. Prúdy lásky, ktoré pretekajú srdcom ich, rozplynú sa iba v mori lásky. Tieto sú v tomto okamihu tak rozprestrené a tiché, že zdajú sa byť tichými moriami. Duša prekypuje morom slastí pri blížení okamihu, v ktorom prechádzajú k úplnému majetku Boha.
Keď ona zamýšľa oslobodiť sa zo žaláru tela, ktoré je skoro celkom stroskotané, zdá sa jej, že už vidí slávu nebeskú, a všetko, čím vládne, premieňa sa v lásku.» Hľa, pre túto lásku k Bohu trpel sv. ján od Kríža s vytrvalou trpezlivosťou všetky protivenstvá, trýznenia a bolesti! Neprestajne prosieval milostivého Boha o viacej utrpenia a pritískal láskavo obraz Ukrižovaného ku srdcu svojmu. So svätou túžbou hľadel ku blížiacemu sa odchodu z tejto márnej zeme a rozpadnutiu sa smrteľného tela.
A keď sa priblížila posledná hodinka jeho, v ktorej mal sa odobrať na večnosť, dal sa zaopatriť sv. sviatosťami zomierajúcich, i prosil tvrdého priora a bratov pokorne za odpustenie pre všetky nepohodlnosti, ktoré zapríčiňoval ím. Keď o polnoci zvonilo sa v kláštore ku službám Božím, riekol: «Ja budem spievať raňajšie žalmy v nebi.» I pobozkal sv. Kríža a riekol: «Do rúk Tvojich porúčam ducha svojho!»
A odobral sa na večnosť dňa 14. decembra roku 1591 v 49. roku požehnaného života. Duša jeho ulietala k nebu, objatá skvelou ohnivou guľou. Pápež Klement X. vyhlásil ho r. 1645 za blahoslaveného a pápež Benedikt XIII. r. 1726 za svätého a ustanovil sláviť pamiatku jeho dnešného dňa v celej sv. cirkvi. Telesné ostatky jeho odpočívajú v Segovii, kam prenesené boly z Ubedy. Sv. Ján od Kríža napísal skvelé, ale ťažko zrozumiteľné mystické spisy.
Prvé dve mystické spisy majú meno: «O tmavej noci a o vystúpení na Karmel.» V týchto spisoch pojednáva sv. Ján o vnútorných zkúškach a o úzkostiach duše, skrze ktoré očisťovaná býva duša od náklonnosti zemských a pripravovaná k nadprirodzenej modlitbe. Druhý spis pomenovaný je «Výklad Spevu spevov a živé plamene lásky.» V tomto spise vysvetľuje svätý pôsobenie Ducha svätého v nadprirodzených dojmoch a po všetkých stupňoch spojenia s Bohom v modlitbe.
Tento posledný spis hodí sa do rúk iba tým, ktorí sú už dokonale zbehlí v živote duševnom.
Sv. Ján od Kríža vyobrazuje sa v rúchu karmelitánskom, ako kľačí vo väzení pred krížom s rozpiatymi rukami, ožiarený lúčami nebeskými; alebo ako vznáša sa v povetrí s krížom v pravej ruke, a ľavú položenú má na letiacom orlovi, s nápisom: «Týmito krídlami bývam nnesený;» alebo vyobrazovaný býva i s veľkým krížom v pravej ruke, jako stojí pred obrazom umučeného Spasiteľa a ľavou ukazuje na srdce svoje.
Poučenie.
Sv. Ján od Kríža (Joannes de Cruce) prosieval milostivého Boha najmä o tri veci a síce: žiaden deň života bez utrpenia, aby nezomrel ako predstavený, i aby dokončil život svoj v ponížení a v opovrhnutí. On hovorieval: «Dokonalá láska Božia robí smrť príjemnou a dopriava nájsť v nej najväčšie sIadkosti.» A zase volával: «Ó Pane, ja nechcem žiadnu inú odmenu, iba utrpenie — a z lásky k Tebe opovrhnutie!»
On chcel každodenné utrpenie, kráčiaval v živote svojom cestou kríža; lebo z horúcej lásky k Bohu vyhýbať chcel ceste hriechu. Viedol prísny život: lebo vedel, že hriešny človek znovu pribíja Spasiteľa sveta, Pána Ježiša Krista, na potupné drevo kríža. Sv. Augustín hovorí, že Pán Ježiš Kristus privoláva hriešnikovi: «Prečo pribíjaš Mňa skrze hriechy na ťažší kríž, než bol ten, na ktorom som raz visel ?» Kríž obľúbil si sv. Ján a niesol ho trpezlivo, aby znovu nepribíjal na kríž Spasiteľa svojho.
Kresťane, nasleduj sv. Jána, ktorý plnil rozkaz Spasiteľov: «Kto chce ísť za Mnou, nech berie kríž svoj na seba a nasleduje Mňa!
«Neobviňuj Judáša, Kaifáša, Piláta, že boli pôvodcami prehorkej smrti Syna Božieho, ale seba, keď obrážaš Boha hriechami svojimi, za ktoré bolo treba zomrieť láskavému Spasiteľovi, aby zmieril spravodlivosť Božiu s hriešnou dušou tvojou a vydobyl jej večný život. Sv. Ján prichádzal do vytrženia, keď uzrel znamenie sv. kríža, znamenie spásy, alebo i len keď počul vysloviť slovo kríž. Kresťane, maj i ty v úctivosti sv. kríž, na ktorom zomrel za teba Spasiteľ!
Znamenávaj sa tým svätým znamením spásy, jako poznamenávali sa vždy od počiatku sv. cirkve opravdiví kresťania; lebo znamenie sv. kríža má veľkú moc v sebe. Sv. Cyril hovorí, že duch pekelný obáva sa sv. kríža tak, ako nejaký zly pes kameňa alebo dreva.
Sv. Anton pustovník znášal veľké pokúšanie od zlého ducha, ktorý ukazoval sa mu hneď jako revajúci lev, hneď jako medveď alebo jako iné šelmy a potvory, a povzbudzoval toho muža Božieho ku všetkým možným hriechom; ale on premáhal všetky tie pokúšenia diabolské znamením svätého kríža, a poučoval i učeníkov svojich, aby užívali znamenie sv. kríža jako zbraň proti každému pokúšaniu. Najmä rodičia majú prežehnávať dietky svoje znamením sv. kríža, aby dosiahli požehnanie Božie.
I dávať treba sv. kríž do rúk umierajúceho, aby si pripomenul za príkladom sv. Jána v bolestiach svojich a v poslednom boji na trpezlivosť Spasiteľa, Pána Ježiša Krista, že On iráčil všetko rád z lásky k ľuďom, že zrovnával v smrteľných úzkosťach sv. vôľu Svoju s vôľou Otca Svojho nebeského, aby tak zomierajúci rád znášal všetky bolesti a úzkosti z lásky k milostivému Bohu. Sv. Ján od Kríža prosieval milostivého Boha, aby nezomrel jako predstavený.
On vedel, že predstavený rádu zodpovedný je pred Bohom za všetkých podriadených bratov, že predstavený vystavený býva mnohému pokúšaniu. Áno, sv. Ján presvedčil sa v živote svojom, že predstavený býva najviac napádaný zlým duchom, ktorý ponúka ho, aby o sebe vysoko myslel a druhými pohŕdal, utískal ich atď., ako to činil tvrdý prior v kláštore Abule so sv. trpiteľom.
Keď bol sv. Ján priorom v niektorom kláštore, ohradil sa proti pokúšaniu vysokomyseľnosti opravdivou pokorou a konal všetky práce i tie najnižšie, ktoré žiadal rád karmelitánsky od členov svojich, stránil sa sveta a roznecoval oheň lásky k Bohu vrúcnou modlitbou, pôstom a sebazapieraním. Kresťane, ktorý si predstavený, nasleduj sv. Jána v pokore a sebazapieraní a udusíš v sebe pýchu a každú nespravodlivosť.
Sv. Ján chcel zomrieť radšej opovrhnutý, než by bol inými opovrhoval; lebo poznal dôkladne učenie Kristove a najmä zákon lásky k Bohu a bližným, a preto žiadal si z lásky k Bohu opovrhnutie. Kresťane, máš vedieť, že spravodlivý Boh nebude hľadieť pri poslednom súde na hodnosti ľudské, na rod a bohatstvá, ale iba na to, či sme plnili v stave svojom príkazy Božie.
Modlitba.
O Bože, ktorý si predstavil nám sv. vyznavača Svojho Jána jako dokonalý vzor sebazapierania a výbornej lásky ku krížu Svojmu, popraj, aby sme sa usilovali vždy ho nasledovať a mohli dosiahnuť na príhovor jeho večnú slávu. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
Ján z Kríža, chce viesť človeka od egoistického sústredenia na seba samého, ku slobode a radosti lásky. Odkrýva cestu všestrannému náboženskému a ľudskému rozvinutiu cestu prístupnú každému, kto sa touto životnou úlohou chce vážne zaoberať a samozrejme nastúpil na cestu modlitby.
I keď nám nemôže poskytnúť žiadny hotový návod, predsa pomáha orientovať sa v procese dozrievania, ktoré oslobodzuje človeka od jeho neblahých závislostí a udáva smer k hlbokému láskyplnému vzťahu s Bohom. Toto dôverné spoločenstvo s Bohom, umožňuje zároveň nové, zdravé vzťahy k svetu, k ľuďom i k sebe samému.
Jánova cesta nie je suchá teória, pretože je založená na jeho najhlbšej osobnej skúsenosti života s Bohom. Ján sa snaží objasniť to, čo sám prežil.
Celý život je procesom dozrievania a premeny. Jeho cieľom je, spoločenstvo lásky s Bohom. Kráčame po ceste, aby sme sa učili milovať tak, ako miluje Boh a aby sme dosiahli takej slobody a úplnosti, aká je iba v Bohu.
Duchovný život, nie je nič iné, ako sa vedome zapojiť do tohto procesu, prežívať ako Boh človeka formuje podľa svojho obrazu a podľa svojich síl s ním spolupracovať. To vyžaduje predovšetkým úprimnosť voči sebe samému a pripravenosť nechať sa stále premienať, aj keď to pôsobí bolesť.
Boh túži po človeku - východzím bodom cesty, je človek vo svojej krehkosti, nedostatočnosti a obmedzenosti. Základná skúsenosť vlastných hraníc a vlastnej prázdnoty, vyvoláva v človeku hlbokú túžbu po naplnení a šťastí. Chybou je, že človek väčšinou siahne po tom, čo mu je najbližšie a upne sa na veci, alebo na ľudí, aby tak utíšil prázdnotu svojho srdca.
Všetky oblasti ľudského života sú infikované týmto úzkostným chvením. Človek je neslobodný a nešťastný a jeho chcenie ho nikdy neuspokojí. Čím väčšia je jeho túžba, tým viac sa odsudzuje veciam a ľuďom, ktorých by chcel vlastniť a nakoniec ich stráca úplne. Nevidí už čím pre neho sú a zúfalo krúži okolo seba. Práve preto stráca svoju vlastnú identitu a otvorenosť pre toho, ktorý jediný mu môže toto naplnenie darovať.
Túto skúsenosť Ján neúnavne pripomína vo Výstupe na horu Karmel.
Reformátor Ján od Kríža
Svätý Ján od Kríža žil 49 rokov. Viac ako polovicu z nich prežil v karmelitánskom ráde ako prvý bosý karmelitán, ktorý spolu so svätou Teréziou z Avily založil mužskú vetvu rádu. Básnik, spisovateľ, mystik, vodca po Božích cestách. Na stránkach jeho diel sa odráža obraz jeho života v Kristovi a plnosť, ku ktorej môže na tejto zemi dôjsť človek, ktorý miluje Boha.
Detstvo
Ján de Yepes sa narodil v roku 1542 vo Fontiveros, ktorý mal v tom čase okolo 2000 obyvateľov a je vzdialený asi 50 km od Avily. Jeho rodičia, Gonzalo de Yepes a Catalina Alvarez, boli ľuďmi naplnenými láskou a bázňou voči Bohu a k tomu chceli viesť aj svoje deti.
Mor a neustále biedy, ktoré sužovali Španielsko v rokoch 1540 až 1545, sa dotkli aj rodiny Yepes. Jánov otec zomrel, a tak sa jeho matka zo strachu pred hladom spolu s deťmi presťahovala do Mediny del Campo. Tu malý Ján vstúpil do kolégia, ktoré bolo založené na pomoc chudobným deťom. Tu sa naučil čítať, písať a osvojil si aj kresťanské učenie. Neobyčajné kvality, ktoré preukazoval hlavne v službe pri oltári ako miništrant, ktorú vykonával s veľkou obetavosťou, mu zaslúžili, že riaditeľ kolégia mu ponúkol pokračovanie v štúdiách na jezuitskom kolégiu. Škola patrila medzi jednu z najvýznamnejších v meste a ponúkala kompletnú a solídnu ľudskú, kultúrnu a náboženskú formáciu. Aby mohol pokračovať v štúdiách, Ján robil zdravotného asistenta v nemocnici, kde sa nachádzali chorí na syfilis a na rôzne nevyliečiteľné choroby. Bohatstvo skúseností týchto štyroch rokov zanechalo hlbokú stopu v osobnej aj intelektuálnej formácii svätca.
Cesta za zasvätením sa Bohu
V roku 1563, na záver štúdií, Ján, ktorý túžil zasvätiť sa Pánovi v nejakom mariánskom ráde, zaklopal na bránu karmelitánskeho Konventu svätej Anny a stal sa bratom, prijmúc meno Ján od svätého Mateja. Krátko nato odišiel do Salamanky, aby tu pokračoval v štúdiu teológie a zavŕšil tak svoju formáciu. V tých rokoch v ňom rástla túžba po samote a po stretnutí sa s Bohom, ba pomýšľal na to, že sa stane kartuziánom.
V roku 1567, krátko po tom, ako bol vysvätený za kňaza, odišiel do Mediny del Campo, aby tam slúžil svoju prvú svätú omšu. V tých dňoch sa tam nachádzala Terézia od Ježiša, ktorá zakladala svoj druhý kláštor pre bosé karmelitánky. A práve za týchto podmienok došlo k prozreteľnostnému stretnutiu medzi dvoma svätcami. Krátko predtým Terézia získala od svojho generálneho predstaveného povolenie na založenie konventov „kontemplatívnych bratov“, ktorí by boli schopní zjednotiť kontempláciu s misiou, teda dimenziu modlitby, ktorá je vlastná pre karmelitánsku charizmu, s dimenziou apoštolskou. Ján bol veľmi pozorný a citlivý pre projekt, ktorý mu Terézia predložila, a rovnako pre štýl života, ktorý ona sama zaktualizovala v prvom kláštore bosých karmelitánok, založenom v roku 1562.
Keď sa Terézia stretla s týmto mladým bratom, pochopila, že našla živý stavebný kameň, na ktorom sa dá vystavať budova novej karmelitánskej rodiny. Vybrala si Jána, aby začala túto skúsenosť, a nikdy to neoľutovala. Ponúkla mu životný štýl, ľudský aj božský, kde by boli stále spojené láska k blížnemu, modlitba, spoločenstvo s Bohom, apoštolská služba v Cirkvi a bratská dimenzia života.
Z tohto stretnutia Ján pochopil, ako táto ponuka úplne korešpondovala s jeho túžbou po plnosti, ktorú už dlhšie živil vo svojom srdci, kde by sa hľadanie Boha a aktívna služba v Cirkvi spojili do jednej cesty svätosti. Zanechal teda svoj zámer vstúpiť ku kartuziánom a s entuziazmom prijal plán svätej Terézie: „Nech sa tak stane, avšak čím skôr.“
Prv než by vznikol prvý kláštor, Terézia chcela, aby mladý brat strávil nejaký čas v jej kláštore vo Valladolide, aby si tak osvojil štýl karmelitánskeho života, ako ho chcela a založila ona. Terézia dobre vedela, koľko cností treba na to, aby sa vybudoval a ustrážil určitý štýl života, a bola si vo svojom vnútri istá, že Ján ich má všetky.
Dvadsiateho ôsmeho novembra 1568 ( udalosť, ktorej 450. výročie si v tomto roku pripomíname) Ján od Kríža, Antonio od Ježiša a Ján od Krista začali v Duruelo prvú skúsenosť karmelitánskeho života podľa reformy svätej Terézie. Tak sa zrodila mužská vetva bosých karmelitánov. Pri obnovení rehoľných sľubov prijal Ján nové meno: Ján od Kríža.
Komunitu v Duruelo si už od začiatku ľudia veľmi obľúbili, či už pre jednoduchosť ich životného štýlu, ako aj pre chudobu v materiálnych veciach a pre ich duchovné bohatstvo. Prví bratia sa venovali modlitbe a intenzívnej apoštolskej činnosti, kázňam a spovedaniu, a to aj v blízkych oblastiach. Čoskoro na bránu konventu začali klopať mladí ľudia, pritiahnutí ich štýlom života a ich radosťou. Len o jeden a pol roka neskôr v júni 1570 museli bratia konvent v Duruelo opustiť, lebo bol príliš malý, a presťahovali sa do Mancera de Abajo. Z týchto dvoch miest sa už reforma rýchlo šírila.
Spolupráca s Teréziou
V roku 1571 bola Terézia zvolená za priorku v kláštore Vtelenia v Avile a žiadala predstavených rádu, aby mohla mať Jána za spovedníka pre sestry. Jej žiadosti sa vyhovelo a ona povedala svojim sestrám: „Dávam vám spovedníka, ktorý je svätec.“ Takto mohli sestry poznať Jána ako zapáleného, chápavého kňaza plného lásky a hĺbky. Stal sa tak pre nich vzorom, učiteľom a vodcom. Ján zapojil celú svoju energiu na uľahčenie situácie, či už materiálnej alebo duchovnej, v ktorej sa kláštor nachádzal. Vyzýval mníšky k dokonalosti kontemplatívneho života, k úplnému odovzdaniu sa Pánovi a zapaľoval v nich plameň lásky k Bohu.
Pre Jána a Teréziu boli roky v Avile (1572 – 1577) intenzívne a plodné, neopakovateľné a jedinečné. Práve v tomto kláštore v roku 1573 prijali obidvaja mystickú milosť a skúsenosť Najsvätejšej Trojice. Počas týchto rokov sa obidvaja podporovali, obohacovali, navzájom si pomáhali k dokonalosti, a práve preto mohli aj spoločne napomáhať rozvoju veľkej reformy Karmelu.
Tmavá noc
V tom čase však obutí karmelitáni, ktorí síce v začiatkoch podporovali dielo svätej Terézie a svätého Jána, začali sa od nich odťahovať a dokonca v nich začal rásť odpor voči tomuto dielu. Začali mať strach, aby začatá reforma neohrozila existenciu pôvodného rádu, a preto neváhali použiť akýkoľvek spôsob, aby tomu zabránili. Sled udalostí, ktorý sa ukončí rozdelením rádu na obutých a bosých, sa začal dramatickým uväznením svätého Jána. V noci 2. decembra 1577 niektorí obutí spolu s niekoľkými ozbrojenými mužmi uväznili Jána a obvinili ho z neposlušnosti a odporu.
O chlebe a vode, s jedinou tunikou, ktorá na ňom spráchnivela, v otvore múra pod schodišťom, ktorý sa niekedy používal ako latrína, v slabučkom svetle, ktoré prerážalo otvorom: takto strávil svätý Ján dlhých deväť mesiacov.
Bol pozbavený sviatostí, podstúpil mnohé potupy, zastrašovania a psychické nátlaky a neraz aj fyzické trápenia, ktoré mali viesť k tomu, aby sa vrátil k pôvodnej karmelitánskej rodine. Toto obdobie bolo pre Jána jedným z najťažších, ale zároveň aj najjasnejším v jeho živote. Čas, ktorý strávil vo väzení, bol rozhodujúcim obdobím pre duchovnú zrelosť svätca: vonkajšie uzatvorenie fyzického priestoru viedlo k otvoreniu vnútorného priestoru a k autentickému stretnutiu sa s Pánom.
V noci tejto drámy objavil vyžarujúce svetlo Krista. V jednom svojom diele napísal, že skúsenosť tmy Boh chcel a dovolil, aby ho priviedol k veľkému svetlu. Svetlu, ktoré osvetľuje a slúži k dobru tým, ktorí ho milujú a hľadajú s úprimným srdcom.
V tme a chladnej noci väzenia sa zrodila poézia plná svetla a tepla, ktorá je schopná odovzdať čitateľovi množstvo symbolov, pocitov a obrazov nesmierneho bohatstva a nedosiahnuteľnej krásy.
Počas jednej augustovej noci, počas novény k Nanebovzatej Panne Márii, sa Jánovi podarilo utiecť z väzenia a znova nadobudol vytúženú slobodu.
Literárna plodnosť
Po tejto dramatickej skúsenosti mu ostane ešte trinásť rokov života, ktoré strávil ako predstavený vo viacerých konventoch, kde ho mali vo všeobecnosti všetci radi a vážili si ho. 28. novembra 1581 sa Terézia a Ján mali možnosť stretnúť v malej hovorni Kláštora svätého Jozefa v Avile. Bolo to posledné stretnutie týchto dvoch veľkých svätcov, ktorí zasvätili celý život reforme Karmelu, slúžiac s láskou, odovzdaním a obetou Pánovi a jeho Cirkvi.
V prvých mesiacoch roku 1582 bol Ján zvolený za priora Konventu de Los Martires v Granade, kde ostal až do roku 1588. Bola to najdlhšia zastávka jeho života. Týchto šesť rokov bolo poznačenými intenzívnymi apoštolskými, učiteľskými a spisovateľskými aktivitami. V Granade Ján ukončil dve redakcie Duchovnej piesne, obidve venované matke Anne od Ježiša, predstavenej kláštora v meste. Medzi rokmi 1582 a 1585 napísal a skompletizoval komentár v próze k básni Tmavá noc, Výstup na horu Karmel a Živý plameň lásky. Mnohé z týchto stránok sa zdali ťažkými už jeho súčasníkom, avšak, ako to aj autor poznamenal, len ten, kto má skúsenosť s Bohom, to môže pochopiť.
Ján raz rozprával svojmu bratovi takúto historku: „V jednom konvente bol obraz Krista, ktorý niesol kríž. Keďže som chcel, aby sa tento obraz stal predmetom zbožnosti nielen rehoľníkov, ale aj iných ľudí, rozhodol som sa premiestniť ho z miesta, kde bol, a umiestnil som ho v kostole. Jedného dňa, keď som sa modlil, mi Kristus povedal: ‚Brat Ján, žiadaj si odo mňa, čo len chceš, a ja ti to dám pre službu, ktorú si mi urobil.‘ A ja som odvetil: ‚Pane, žiadam od teba, aby som mohol veľa trpieť, aby som bol opovrhovaný a aby si ma ľudia nevážili.‘“ A naozaj, nasledujúce mesiace, posledné v jeho živote, boli poznačené či už nepriateľstvom niektorých spolubratov, alebo zdravotnými ťažkosťami, ktoré sa stále zhoršovali.
Z tohto obdobia je známy list, ktorý napísal istej rehoľníčke do Segovie, kde v súvislosti s prenasledovaním, ktoré podstupoval, napísal: „Tieto veci nekonajú ľudia, ale Boh, ktorý vie, čo nám osoží, a všetko riadi k nášmu dobru.“
Na sklonku života
V roku 1591 Ján získa povolenie ísť do La Peῆuela, prvého konventu v andalúzskej provincii, kde sa stretol s pátrom Antoniom od Ježiša, ktorý tam bol predstavený a s ktorým začínali v Duruele prvú skúsenosť ako bosí karmelitáni. Len krátko na to, asi o mesiac, sa začali prejavovať príznaky choroby, ktorá ho aj priviedla k smrti. Bol prevezený do konventu v Ubede, avšak jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval.
V noci 13. decembra 1591 sa komunita zhromaždila okolo jeho lôžka, aby ho sprevádzala modlitbami na ceste k stretnutiu sa s Pánom, Ženíchom, ktorého miloval a túto lásku opísal v rôznych lyrických veršoch. Ján sa obrátil k bratom, ktorí bdeli pri ňom, a prosil ich, aby sa nemodlili modlitby pre zomierajúcich, ale aby čítali z Piesne piesní. A ešte si prial, aby posledný raz mohol adorovať Najsvätejšiu sviatosť.
Kontemplujúc bielu hostiu zašepkal: „Už ťa, Pane, neuvidím viac smrteľnými očami.“ Zvon na blízkom kostole odbil polnoc. „Na čo zvoní?“ pýtal sa svätec. „Zvoní na matutínum,“ odpovedali mu. „Sláva Bohu! Idem ho spievať do neba.“
Za prvých lúčov úsvitu v sobotu 14. decembra 1591 Ján od Kríža, prvý bosý karmelitán, len 49-ročný, usnul v sladkom objatí Milovaného. Vo svojom poslednom mystickom diele Živý plameň lásky opisoval moment smrti dojímavým obrazom závesu, ktorý Pán trhá svojím príchodom, a tak volá k sebe stvorenie: „Roztrhni jemný závoj tohto života a nenechaj ho dôjsť tak ďaleko, že by ho vek a roky prirodzene ukončili, aby ťa moja duša mohla už odteraz milovať tak plne a v takej miere, ako po tom túži, bez obmedzenia a bez konca“ (Živý plameň lásky A,1,30).
Telesné pozostatky svätca boli uložené v kostole konventu v Ubede. Po niekoľkých rokoch ich preniesli do Segovie, do kaplnky, ktorá bola venovaná jemu a kde sú až dodnes.
Ján od Kríža bol vyhlásený za svätého 27. 12. 1726 Benediktom XIII. a za učiteľa Cirkvi 24. 8. 1926 pápežom Piom XI.
„Tri zvedavé žaby z rybníka sa raz vydali na cestu a začali objavovať svet. Neďaleko bolo prekvitajúce hospodárstvo. Svoj prieskum začali na humne. Tam ich však zbadali dve sliepky a už im tiekli slinky. Šťastné, že si spestria svoj jedálny lístok, sa rozbehli za žabami s nabrúsenými zobákmi. Ale tri žaby boli bystré, svižné a odvážne. Práve vtedy gazda postavil k dverám stajne kanvu s mliekom. Stačili dva vydarené skoky, tri žaby čľupli do kanvy a začali plávať v mlieku. Zo začiatku to bola veselá zábava, ale postupne ich to začalo znepokojovať. Bolo treba dostať sa z toho čo najskôr, lebo nahnevaný gazda je horší ako hlúpe sliepky. Skúšali to, skúšali, ale hrdlo kanvy bolo úzke a kovové boky hladké a šmykľavé. Prvá žaba bola fatalistka. Chvíľu sa snažila a potom to vzdala: „Nikdy sa odtiaľto nedostaneme. Je to náš koniec.“ Prestala plávať a utopila sa. Druhá žaba bola intelektuálka. Spoliehala sa na rozum. Mala dobrú teoretickú prípravu. Vyznala sa v tekutinách. Poznala ich fyzikálne vlastnosti. Aj skákať vedela. Rýchlo si všetko prepočítala, odhadla vzdialenosť od hrdla kanvy, jeho priemer, potrebný odraz, dráhu skoku, zemskú príťažlivosť, zrýchlenie… Našla správny vzorec a veľkou silou sa odrazila. Ale zabudla na ucho kanvy. Vrazila doň hlavou, zrútila sa a biedne zahynula na dne. Tretia žaba ani na chvíľu neprestala plávať a vynaložila na to všetky svoje sily. Mlieko sa utĺklo na maslo, klzké, ale pevné, a tak sa žabe podarilo z kanvy vyskočiť.
Jedno africké príslovie hovorí: Každé ráno sa v Afrike prebúdza lev. Vie, že musí bežať rýchlejšie ako gazela, aby ju chytil, lebo ináč by umrel od hladu. Každé ráno sa v Afrike prebúdza gazela. Vie, že musí bežať rýchlejšie ako lev, ináč by prišla o život. Každé ráno, keď sa prebudíš, nepýtaj sa, či si lev alebo gazela, ale hneď sa daj do behu. Nech sa deje, čo sa deje, nikdy nestrácaj nádej. A daj sa do práce.“[1]
Skutočná modlitba bude pre kresťana vždy zápas. Príkladom zápasu, putovania cestou viery a noci je pre nás patriarcha Jakub, neskorší Izrael. Bojoval pri brode Jabok s „Niekým“ (porov. Gn 32, 25 – 33) tajomným, ktorý „odmieta prezradiť svoje meno, ale požehná ho skôr, ako ho na svitaní opustí. Duchovná tradícia videla v tomto rozprávaní symbol modlitby ako zápasu viery a víťazstva vytrvalosti“ (KKC 2573).
Pápež Benedikt XVI. sa v jednej zo svojich katechéz venuje práve patriarchovi Jakubovi a hovorí „o dlhej noci hľadania Boha, o zápase pre spoznanie jeho mena a uzretie jeho tváre; je to noc modlitby, ktorá s tvrdošijnosťou a vytrvalosťou žiada Boha o požehnanie a o nové meno, novú skutočnosť – ovocie obrátenia a odpustenia“ (Katechéza, Vatikán 25. mája 2011). Tak ako patriarcha Jakub v zápase s Niekým tajomným, tak isto aj náš život modlitby je zápasom, ktorý má smerovať k niečomu novému, hlbšiemu. A to niečo nové je kontemplácia. Jakub sa stal patriarchom, dostal nové meno, Izrael. Tak isto aj naša modlitba sa musí meniť. Prichádza čas, keď by sme sa mali vedieť zriecť rozjímania, meditácie, ak nás chce Boh posunúť ďalej, dopredu. Práve sv. Ján od Kríža vo svojom diele Výstup na horu Karmel sa v jednej z kapitol venuje tejto téme. Zdôrazňuje 3 znaky, kedy sa má rozjímavá modlitba zanechať. Robí to spôsobom priam majstrovským, jemu vlastným.
Prvým znakom je, keď „človek vidí, že už nemôže rozjímať ani používať svoju predstavivosť a neteší ho to. Zakúša vyprahnutosť v tom, čo mu kedysi spôsobovalo radosť a útechu. Dokiaľ však bude zakúšať radosť a podarí sa mu používať pri rozjímaní svoju predstavivosť, má naďalej rozjímať“ (Výstup, II. 13, 2.) Druhým znakom je, keď vidí, že už „nemá žiadnu záľubu v zamestnávaní svojej predstavivosti a v iných zmysloch, vonkajších alebo vnútorných“ (tamže, 3). Tretí a posledný znak je podľa Jána ten najdôležitejší a spočíva v tom, že „duša má záľubu v samote, bez uvažovania, je upriamená na Boha, vo vnútornom pokoji, bez úkonov cvičenia sa v zmysloch, pamäte, rozumu a vôle“ (tamže, 4).
Ján upozorňuje na veľmi dôležité veci: „Aby mohla osoba, ktorá vedie duchovný život, opustiť rozjímanie a tak vstúpiť do stavu kontemplácie a ducha, musí splniť spoločne všetky tri podmienky, znaky (porov. tamže, 5). Ak by opustila rozjímanie, len by jej to spôsobilo viac škody ako úžitku.
Niečo podobné píše sv. Ján od Kríža aj vo svojom dielku Slová svetla a lásky, ktoré adresoval istej bosej karmelitánke, a v jednej zo sentencií píše: „Vnútorné sústredenie charakterizujú tri znaky: po prvé, duša nemá záľubu v pominuteľných veciach; po druhé, má rada samotu a mlčanie a uprednostňuje to, čo je dokonalejšie; po tretie, ak jej teraz prekáža to, čo jej zvyčajne pomáhalo, ako je rozjímanie, meditácia a skutky, takže už nemá inú pohnútku k modlitbe ako vieru, nádej a lásku (118)[2].
Prečo je to tak dôležité? Ján radí toto: „Nestačí mať ten prvý znak bez druhého, pretože by sa mohlo stať, že by tá neschopnosť predstavovať si Božie veci a rozjímať o nich mohla pochádzať z roztržitosti a malej horlivosti“ (Výstup, II, 13, 6). Je veľmi dôležité, aby sme si to uvedomili. To, že nedokážem už rozjímať o Božích veciach, nemusí byť znakom, ktorý ma oprávňuje k tomu, aby som zanechal meditáciu, ale môže skôr vychádzať z pýchy, ktorá si povie: „Prišiel som až tak ďaleko, že rozjímanie už nie je pre mňa“; alebo sa počas modlitby zaoberám myšlienkami, čo by som mal ešte urobiť, organizovaním si „dobrých nápadov“, čítaním náboženskej knihy len tak pre zaujímavosť, z nedostatku prípravy – vzdialenej – rozloženej na celý deň, zanedbávaním umŕtvovania, necvičením sa v čnostiach, hlavne v láske k blížnemu, najviac vtedy, ak mám s ním nejaký konflikt…[3]
Modlitba musí spieť k obráteniu, k zmene. Ak sa tak nedeje, niečo nie je v poriadku. Preto Ján píše, že „musíme v sebe nachádzať druhý znak – netešiť sa z iných vecí a ani nepremýšľať o nich, pretože keď neschopnosť upútať našu predstavivosť a zmysly pochádza z roztržitosti alebo vlažnosti, má duša chuť viac sa venovať iným, odlišným veciam a to je pre ňu príležitosťou, aby zanechala Božie veci“ (Výstup, II, 13, 6). Môže to byť výsledok melanchólie, z čoho sa môže stať pokušenie ostať v takomto stave, kde zároveň klamem sám seba, že chcem v takomto stave zostať, a považujem to za „kontempláciu“.[4]
Modlitba bude vždy úzko spojená so životom. Kto sa modlí, musí sa jeho život odrážať aj v jeho modlitbe. „Kto ju koná, nie je vždy rovnakým bytím. Preto môžu prísť obdobia, v ktorých modlitba nemá silu a útechu a všetko vyzerá ako vymreté.“[5] „Každý sa modlí tak, ako žije, pretože každý žije tak, ako sa modlí. Kto nechce stále konať podľa Kristovho Ducha, nemôže ani stále prosiť v jeho mene. Duchovný boj v novom živote kresťana je neoddeliteľný od boja v modlitbe“ (KKC 2725).
Nestačí však len prvý a druhý znak. Mohlo by to vyústiť do melanchólie alebo falošnej kontemplácie, alebo do zotrvávania pri dobrom pocite. Preto je dôležitý ešte posledný, tretí znak: „láskyplná pozornosť, myslenie na Boha, prebývanie s ním“ (Výstup, II. 13, 7).
„Modliť sa neznamená vystúpiť z diania a utiahnuť sa do súkromného kútika vlastného šťastia. Správny spôsob modlitby, to je proces vnútorného očisťovania, ktorý nás činí otvorenými pre Boha a tým aj otvorenými pre druhých ľudí. V modlitbe sa človek musí naučiť, o čo môže skutočne Boha prosiť – čo je hodno Boha.“6
Sv. Ján z Kríža, kňaz a učiteľ Cirkvi
Svätý Ján z Kríža sa narodil 24. júna 1542 vo Fontiveros v Španielsku. V roku 1563 vstúpil do rehole karmelitánov. Na podnet svätej Terézie z Avily sa podujal rehoľu reformovať, čo ho stálo veľa námahy a práce. Napísal viacero teologicko-duchovných kníh, ktoré tvoria významý systém mystiky novoveku. Jeho spis Výstup na horu Karmel opisuje aktívne, kým Temná noc pasívne očisťovanie duše. Duchovný spev a Živý plameň lásky zasa hovoria o najvyššom spojení s Bohom. Zomrel 14. decembra 1591 v Ubede ako neznámy mních a chýr o jeho smrti sa rozšíril rýchlosťou blesku. Rodina reformovaných karmelitánov a karmelitánok uctieva vo svätom Jánovi z Kríža svojho otca, zákonodarcu, ako aj svoj vzor. Je učiteľom kresťanskej mystiky. Pápež Klement X. (1670 – 1676) ho v roku 1675 vyhlásil za blahoslaveného, pápež Benedikt XIII. (1724 – 1730) v roku 1726 za svätého a pápež Pius XI. (1922 – 1939) 24. augusta 1926 za učiteľa Cirkvi.
Ant. Brána, ktorou sa môžeme dostať k bohatstvu múdrosti, je kríž.
V. Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo. R. Čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.
Modlime sa. Všemohúci Bože, svätého kňaza Jána si obdaril mimoriadnou silou na sebazapieranie a vynikájucou láskou ku krížu; daj, aby sme nasledovali jeho príklad a navždy sa spojili s tebou v nebeskej sláve. Skrze Krista, nášho Pána.
Sv. Ján z Kríža
Duša bez učiteľa, akokoľvek čnostná, je ako rozpálený uhoľ, ponechaný na seba: skôr vychladne, ako sa rozhorí.
Ak padne slepý, sám nevstane a ak by aj vstal, pôjde ta, kam nemá ísť.
Boh väčšmi žiada od teba hoci najmenší stupeň čistoty svedomia než najväčšie skutky, aké si schopný vykonať.
Boh väčšmi žiada od teba len najmenší stupeň poslušnosti a odovzdanosti než všetky iné skutky, ktoré chceš pre neho vykonať.
Ó, najdrahšia Božia láska, tak málo poznaná! Kto našiel tvoj zdroj, našiel odpočinok.
Nesnaž sa plniť svoju vôľu, i keby si bol plný horkosti, lebo v plnení svojej vôle nájdeš dvojnásobnú horkosť.
Kto sa nedáva unášať svojimi žiadostivosťami, bude môcť ľahko vzlietnuť so svojím duchom ako vták, ktorý má krídla.
Zamilovaná duša je tichá, láskavá, pokorná a trpezlivá.
Ak ty, ó, dobrý Ježišu, nezjemníš dušu svojou láskou, navždy zotrvá vo svojej prirodzenej tvrdosti.
Nepoznal som ťa, môj Pane, lebo som ešte vždy túžil poznávať a vychutnávať veci tohto sveta.
Moja, duša vyschla, pretože zabudla hľadať pokrm u teba, Bože.
To, o čo sa usiluješ a po čom najväčšmi túžiš, nenájdeš ani na svojej ceste, ani v hlbokej kontemplácii, ale vo veľkej pokore a odovzdanosti srdca.
Neznepokojuj sa zbytočne, že nedosahuješ uspokojenie a duchovnú útechu, ak sa neumŕtvuješ vo všetkom, po čom túžiš.
Šťastný je ten, kto nedbá na svoju záľubu a náklonnosť a hľadí na veci podľa rozumu a spravodlivosti, a tak ich aj vykonáva.
Ty, Pane, s radosťou a láskou znovu dvíhaš človeka, ktorý ťa uráža, a ja nedvíham a nectím si toho, kto ma nahnevá.
Pane Bože môj, nie si ďaleko od toho, kto sa sám nevzďaľuje od teba. Prečo teda ľudia hovoria, že sa vzďaľuješ?
Pôjdem s tebou, Bože môj, kamkoľvek ty budeš chcieť, lebo len po tebe túžim.
Aby sme sa páčili Bohu, nemusíme veľa robiť, ale skôr všetko vykonávať s dobrou vôľou, bez akejkoľvek sebalásky a ľudských ohľadov.
V podvečer ťa budú súdiť z lásky. Nauč sa milovať tak, ako Boh chce, aby sme ho milovali, a zabudli na seba.
Ak u niekoho nežiaria čnosti, na aké myslíš, neusudzuj, že nebude mať veľkú cenu pred Bohom, pretože má iné čnosti, ktoré ty nevidíš.
Neteš sa z úspechov na tomto svete, pretože nevieš naisto, či ti zabezpečia večný život.
V protivenstvách sa hneď s dôverou obráť k Bohu a On ťa posilní, osvieti a poučí.
V radostiach a potešeniach sa hneď s bázňou a úprimnosťou obráť k Bohu a nebudeš sklamaný, ani ťa nezmámi pýcha.
Bez námahy si získaš ľudí a veci ti budú slúžiť, ak budeš zabúdať na ne i na seba.
Uvedom si, že Boh kraľuje iba v pokojnej a ničím nezaujatej duši.
Drž na uzde svoj jazyk i myšlienky a všetky tvoje pocity prenášaj vždy na Boha, a tvoj duch sa rozpáli božskou žiarou.
Pamätaj vždy s láskou na Boha, hľadaj pokoj ducha a ak bude treba prehovoriť, nestrácaj pokoj a rovnováhu.
Stále maj na zreteli večný život i to, že najchudobnejší, najskrúšenejší a najpokornejší sa budú tešiť z najväčšieho šťastia a slávy u Boha.
Dôveruj vždy Bohu a váž si u seba i u tvojich sestier iba to, čo si najväčšmi váži Boh, t. j. duchovné dobrá.
Vstúp do svojho vnútra a pracuj v prítomnosti svojho Snúbenca, ktorý je stále s tebou a obdarúva ťa láskou.
Miluj ťažkosti a pokladaj ich za bezvýznamné, aby si sa zapáčila Snúbencovi, ktorý neváhal obetovať svoj život za teba.
Duša, ktorá žije v láske, neunavuje ani seba ani iných.
Keď si Boh chce zamilovať dušu, nehľadí na jej veľkosť, ale na hĺbku jej pokory.
Všetko dobro, ktoré tu máme, nám požičal sám Boh; je to jeho vlastníctvo. Boh a jeho dielo – to je sám Boh.
Dovoľ, aby ťa iní poúčali, aby ti rozkazovali, aby tebou pohŕdali a podrobovali si ťa, a budeš dokonalá.
Duše, ktorá je zjednotená s Bohom, sa diabol bojí ako samého Boha!
Duša, ktorá túži, aby sa jej Boh celkom odovzdal, musí sa mu najprv sama celkom odovzdať a nič si nenechať.
Môj Milovaný, všetko, čo je nepríjemné a bolestné, chcem pre seba a všetko príjemné a milé chcem pre teba!
Viac možno získať za jednu hodinu na Božom statku ako na našom za celý život.
Usiluj sa byť stále v Božej prítomnosti a chráň v sebe čistotu, ktorej ťa učí Boh.
Nevyhýbaj sa napomenutiam iných, ani ich neodmietaj, ale s pokojnou tvárou si vypočuj akékoľvek pokarhanie; mysli si, že ti to hovorí sám Boh.
Ži tak, akoby na tomto svete nebol nikto iný, iba Boh a ty, aby tvoje srdce nezadržiavalo nič ľudské.
Nesťažuj sa na nikoho, nespytuj sa na zbytočnosti, a ak je to potrebné, urob to stručne.
Neprotireč a nikdy nevyslovuj slová, ktoré by neboli čisté.
Hovor vždy tak, aby si nikoho neurazila a aby tvoje slová mohli všetci počuť.
Neodmietni nikomu to, čo máš, hoci by si to potrebovala.
Usiluj sa zachovať si pokojné srdce. Nech ťa neznepokojuje nijaká udalosť tohto sveta; pamätaj, že všetko pominie.
Ovládaj vždy svoj jazyk a myšlienky, buď vždy oddaná Bohu a roznecuj sa Božím duchom. Prečítaj si to veľa ráz.
Povznes sa nad seba a nepripútaj sa k nijakému stvoreniu.
Nevšímaj si chyby iných a zatváraj pred nimi dvere.
Čím väčšmi sa vzďaľuješ od pozemských vecí, tým väčšmi sa približuješ k nebeským veciam a tým väčšie poklady nachádzaš u Boha.
Kto umrie pre všetko, bude mať život vo všetkom.
Vzdiaľ sa od zla, konaj dobro a hľadaj pokoj.
Pokorný je ten, kto sa ukrýva vo vlastnej ničote a spolieha sa na Boha.
Kto nemiluje svojho blížneho, nenávidí Boha.
Kto uteká pred modlitbou, uteká pred všetkým dobrom.
Je lepšie trpieť pre Boha ako robiť zázraky.
Ó, aké šťastie budem prežívať pri pohľade na Najsvätejšiu Trojicu!
Neupodozrievaj svojho brata, lebo stratíš čistotu srdca.
Za nič na svete sa nedopusť hriechu, ani nijakého ľahkého hriechu, ani nijakej vedomej nedokonalosti.
Neurob nič, čo by neurobil Kristus, ani nevyslov závažné slovo, ktoré by nevyslovil Kristus, keby bol v tvojom postavení a keby bol rovnako starý a zdravý ako ty.
Pri nijakej činnosti nezanedbávaj modlitbu mysle, lebo ona je pokrmom duše.
Pre pracovnú zaneprázdnenosť nezabúdaj na spytovanie svedomia a za každý priestupok vykonaj nejaké pokánie.
Ľutuj úprimne každú premárnenú chvíľu alebo čas, ktorý plynie bez lásky k Bohu.
Vo všetkých veciach, veľkých či malých, maj za cieľ Boha, lebo inak nebudeš rásť v dokonalosti a nebudeš mať zásluhy.
Vždy si vyberaj to, čo je najnižšie, ako i najhoršie postavenie a zamestnanie. …